IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [13.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Annie, ja viem, ako vyzerám, tak mi to, prosím ťa, nepripomínaj, áno? Nemám na to náladu, najradšej by som nikam nešla, tak sa ma, prosím, na nič nepýtaj, dobre?“ povedala som jej a ona na mňa len nechápavo a prekvapene hľadela.

Pootvorila ústa, že chce niečo povedať, no potom ich zatvorila a nepovedala nič. Venovala som jej vďačný pohľad. Vytiahla som si z tašky letenku a pas a šla odovzdať svoju veľkú batožinu. Potom sme všetci už len s príručnou batožinou prešli cez ďalšie dve kontroly a čo nevidieť sme sedeli v lietadle smer Seychely. Našla som si číslo svojho sedadla, vyložila si kufor hore do úložného priestoru na príručnú batožinu a sadla si. Rukou som si podoprela hlavu a hľadela z okna. Po chvíli si ku mne niekto prisadol. Do nosa mi udrela veľmi známa vôňa pánskeho parfumu. Stačila mi chvíľa, aby som zistila, kto je tá dotyčná osoba. Nadvihla som hlavu a zbadala ho. Chrisa. Na letisku som nikoho nevnímala, jedine Annie, ktorá sa o mňa strašne bála, no nevnímala som nikoho iného. Opäť som sa otočila k oknu.


Christopher


Sadol som si vedľa Dul, nakoľko číslo sedadla, vedľa ktorého sedela, som mal pridelené na letenke. Na chvíľu sa na mňa pozrela, no potom sa opäť otočila k oknu. Už keď prišla na letisko nevyzerala najlepšie. Je veľmi bledá a má nevyspaté, ustarané oči. Napadlo ma, či to náhodou nie je kvôli mne. Len dúfam, že to tak nie je.

„Dul, si v poriadku?“ opatrne som sa jej opýtal. Len prikývla, ani sa na mňa nepozrela. „Dul, prosím ťa, čo sa stalo? Prečo sa trápiš? Ak je to kvôli mne, tak…“ nestihol som dokončiť, pretože mi skočila do reči.

„Teba sa to netýka, tak si svoju ľútosť môžeš nechať,“ na malú chvíľu sa na mňa pozrela a potom sa opäť otočila k oknu. Nechápal som. Prečo je takáto? Čo sa jej stalo? Chcel som to vedieť, chcel som ju držať v náručí, utešovať, vravieť jej, že všetko bude v poriadku, aj keď neviem, čo sa jej stalo, no nemohol som. Nemohol som a to ma neskutočne ubíjalo.

„Spí?“ opýtala sa ma Annie počas letu. Prikývol som. „Nepovedala ti, čo sa jej stalo?“

„Nie,“ vzdychol som.

„Spravil si jej niečo?“

„Preboha, Annie, jasné, že nie! Povedala, že sa ma to netýka.“

Potom sa moja sestrička vrátila naspäť na svoje sedadlo a ja som venoval svoj pohľad krásnej spiacej princeznej vedľa mňa. Vyzerala, akoby ju nič netrápilo, akoby nemala žiadne problémy, no nech sa jej stalo čokoľvek, nedovolím, aby sa celý čas takto ubíjala a trápila. Neprospieva jej to. A neprospieva to ani jej zdraviu. Veľmi sa o ňu bojím.


Dulce


„Dulce,“ … „Dul,“ … počula som, ako sa mi niekto prihovára a jemne ma hladí. Pomaly som otvorila oči a pozrela sa na človeka, ktorému sa podarilo prebudiť ma. „Už sme pristáli,“ usmial sa na mňa Chris tým jeho čarovným úsmevom.

„Ďakujem,“ odvetila som mu a odopla si bezpečnostný pás. Počkala som, až vstane a hneď na to som vstala aj ja. Keď som sa začala naťahovať po svoj kufor, s úsmevom mi ho podal. „Ďakujem,“ zopakovala som, čo som povedala pred malou chvíľou – presne vtedy, keď ma zobudil. Opäť sa na mňa usmial. No ja som nemohla. Nemohla som sa naňho usmievať, pretože len pri pomyslení na to, čo som sa včera dozvedela, sa mi hrnú slzy do očí.

„Je naozaj nutné, aby sme mali izbu spolu? Nemáte ešte nejaké voľné?“ s povzdychom som sa spýtala recepčnej.

„Ľutujem, momentálne je celý hotel plný,“ odpovedala mi zdvorilo.

„Dobre teda, ďakujem,“ poďakovala som jej a otočila sa ku ostatným. „Tak teda poďme.“

„Teda, myslela som, že budeš viac protestovať,“ prekvapene hlesla Annie.

„Nemám na to chuť ani náladu. Momentálne by mi bolo jedno aj keby som mala bývať s niekým úplne cudzím,“ vysvetlila som jej.

„Nechceš nám už konečne povedať, čo sa ti stalo? Ja sa na teba nedokážem pozerať ako sa trápiš a nevedieť dôvod. Chcem ti pomôcť…“ nedohovorila, pretože som jej skočila do reči.

„Annie, prosím, nemám chuť sa o tom baviť. Poďme do izieb, som unavená, chcem sa poriadne vyspať,“ odvetila som jej.

„Ale veď si prespala celý let…“ začala protestovať, no potom stíchla. Zvrtla som sa a odišla k výťahu spolu s ostatnými v pätách. Otvorili sa dvere výťahu a stlačila som číslo 5. Čo nevidieť sme sa vyviezli na piate poschodie. Počas cesty výťahom ani jeden z nás nepovedal jediné slovo, všetci mlčali. Ja s Chrisom sme mali izbu číslo 585, Annie s Ponchom mali izbu číslo 593. Neboli od seba moc ďaleko, no ani hneď vedľa seba. Vydali sme sa spoločným smerom, no kým sme my s Chrisom zastali pred našou izbou, oni pokračovali v ceste. Zatiaľ čo som sa pozerala za nimi, Chris odomkol. Napokon som vošla dnu. Vrátnik nám o malú chvíľu doniesol našu batožinu, Chris mu dal prepitné a ja som vošla do svojej izby. Vlastne… vošla som do izby, ktorá mi bola najbližšie. Aj moja aj Chrisova izba by mali byť rovnako veľké, aspoň tak ma o tom informovali na recepcii, takže s tým nebude žiadny problém. Teda aspoň myslím. Nechala som otvorené dvere a o malú chvíľu sa v nich objavil Chris.

„Priniesol som ti kufre,“ pousmial sa a položil mi ich ku stene. „Keby si  niečo potrebovala, budem u seba,“ informoval ma, potom chvíľu počkal a nakoniec odišiel a zavrel za sebou dvere.

Začala som sa vybaľovať.

O necelú hodinku som už mala všetky svoje veci vybalené a poukladané v skriniach. Obliekla som sa do niečoho pohodlnejšieho, ľahla si na posteľ a vytiahla z nočného stolíka fotku. Fotku mňa a Chrisa z plesu.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz