IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [15.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

Otvorila ústa, že mi niečo povie, no potom ich opäť zavrela. „Ja… ja… nemôžem…“ vykoktala zo seba nakoniec a rozplakala sa. Nemohol som sa len tak prizerať ako sa trápi. Pritiahol som si ju k sebe a rukami ju jemne hladil po chrbte. Snažil som sa ju upokojiť, šepkal som jej pekné slovká… Po niekoľkých minútach prestala plakať a pritúlila sa ku mne. Moje tričko bolo vlhké od jej sĺz,  no bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno. V tejto chvíli mi záležalo len na tom, aby bola Dul v poriadku.

„Objednám večeru?“ jemne som sa jej opýtal, zatiaľ čo ležala v mojom náručí.

„Môžeš,“ razom prikývla, „nechce sa mi ísť do jedálne,“ dodala.

„Dobre, podáš mi telefón?“

Prikývla a natiahla sa poň. Podala mi ho a opäť sa ku mne pritúlila. Rukou som jej jemne prechádzal po chrbte.

„Máš chuť na niečo konkrétne?“ opýtal som sa jej.

„Nechám to na tebe,“ odvetila mi.

Vytočil som recepciu. Po chvíli zvonenia mi zdvihla nejaká pani.

„Dobrý deň, želáte si?“ zdvorilo sa opýtala.

„Dobrý deň, kuracie stehná s ryžou a hranolkami, k tomu zeleninový šalát, fľašu bieleho polosladkého vína a karamelový zákusok. Všetko na izbu číslo 285, dva krát,“ vymenoval som jej svoju objednávku do telefónu.

„Ešte niečo si želáte?“ zdvorilo sa ma spýtala.

„Nie, momentálne je to všetko, ďakujem,“ odvetil som jej a následne položil. Dul ma pozorne sledovala. „Čo sa deje? Objednal som niečo, čo nemáš rada?“ vystrašene som sa spýtal.

„Nie, vôbec nie,“ pokrútila hlavou.

„Tak čo potom?“ nechápavo som na ňu pozrel.

„Ja len nedokážem uveriť tomu, že sme tu takto bez toho, aby sme sa hádali alebo aby nám to niekto kazil,“ mykla plecami a sklopila hlavu.

„Tak to sme na tom rovnako,“ pousmial som sa a pohladil ju po líci.

„Myslíš to vážne?“ neveriacky sa ma spýtala.

„Úplne vážne,“ pritakal som.

Potom sme tam len tak ležali, objímali sa, nik z nás nepovedal ani slovo. Z našej chvíľky nás však vyrušilo klopanie na dvere.


Dulce


„Idem otvoriť, to bude určite naša večera,“ usmial sa na mňa a vstal.

O malú chvíľu sa stratil za dverami. Nevedela som, či robím dobre, že si ho tak púšťam k telu, no jedno som vedela – pomáha mi. Strašne mi pomáha zabudnúť na všetko, čo sa momentálne okolo mňa deje.

Vstala som z postele a vydala sa za ním. Ukladal našu večeru na stôl. Keď to dokončil, vytiahol víno a dva poháre s vysokou stopkou, do ktorých ho následne nalial. Celý čas som ho pozorovala.

„Ty si tu?“ prekvapene sa na mňa pozrel, keď sa vybral smerom k mojej izbe. Len som prikývla. „Ako dlho si už tu?“

„Neviem,“ mykla som plecami.

„Tak poď, navečeriame sa a potom si môžeme pozrieť nejaký film, čo povieš?“ navrhol.

„Poďme,“ súhlasila som a nechala sa odviesť k stolu.

„Musím uznať, že máš skvelý vkus, čo sa jedla týka,“ pochválila som ho, keď som dojedla posledný kúsok koláča a zapila ho vínom.

„Ďakujem,“ usmial sa na mňa a tiež odpil zo svojho vína. „Ideme si pozrieť ten film?“ navrhol.

„Môžeme,“ milo som sa na neho usmiala.

„Ááááá, ďalší úsmev, to už mám u teba zajtrajšie raňajky,“ zasmial sa.

„Tak to sa ti nazberká ani sa nenazdáš a potom sa ma už nezbavíš,“ trocha som zavtipkovala.

„A máme tu vtip, to je za obed aj za večeru! Len tak ďalej a nezbavíte sa ma, slečna Saviñón,“ žmurkol na mňa.

Zasmiala som sa na ňom a buchla ho do ramena. „Šašo.“

„Preto ma máš rada, nie?“ spýtavo sa na mňa zahľadel.

„Aj pre mnoho iných vecí,“ odpovedala som mu s úsmevom na perách.

„Nechceš mi ich prezradiť?“ zvedavo sa na mňa zahľadel.

„Možno niekedy v budúcnosti.“

„No dobre, na výber asi nemám, že? Tak si poďme pozrieť ten film,“ povedal napokon.

Obaja sme vstali od stola a vybrali sa do Chrisovej izby.

„Myslela som, že pôjdeme ku mne,“ povedala som mu.

„Nie, tentoraz budeme u mňa,“ usmial sa. „Sprav si pohodlie,“ pobádal ma, zatiaľ čo zapínal notebook. Po chvíli tam naťukal heslo a prihlásil sa. Ja som si zatiaľ sadla na kraj postele. „Tak a je to,“ zajasal po chvíľke. „Aký film by si chcela pozerať?“ prisadol si ku mne a zvedavo sa na mňa zahľadel.

„Neviem,“ mykla som plecami. „Nechám to na tebe,“ dodala som.

„Tak v tom prípade…“ odmlčal sa a začal sa prehrabávať vo svojom filmovom repertoári. „Videla si už film Definitely, maybe?“ opýtal sa ma.

Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu. „Ešte nie.“

„Tak v tom prípade si ho hneď pozrieme. Je veľká chyba, že si ho ešte nevidela,“ žmurkol na mňa a následne sa posadil do stredu postele. „Poď sem,“ potľapkal miesto vedľa seba na znak toho, aby som si k nemu prisadla. Neváhala som a o chvíľu som už pri ňom sedela. Spustil film a zapol ho na celú obrazovku. Jednu ruku mal položenú na posteli, notebook položil pred nás a druhú ruku obkrútil okolo mojich ramien. Nebránila som sa. Nebol to vôbec zlý pocit, práve naopak. Bol to ten najkrajší pocit, aký som v poslednom čase zažila. Keď vás niekto len tak objíma, keď spolu ležíte v posteli a vychutnávate si film… Ach bože! Ja som úplne zabudla na ten film! Musím sa už naň konečne začať sústrediť, lebo ináč mi ujde celá pointa a keby sa ma Chris náhodou spýtal, čo som celý ten čas robila, čo by som mu odpovedala? Že som celý ten čas premýšľala nad tým, aké je skvelé ležať v jeho náručí a cítiť ho pri sebe? Tak to isto nie.

„Objednal si skvelú večeru, vybral úžasný film… Povedz mi, je vôbec niečo, čo ti nejde?“ zasmiala som sa hneď ako film skončil.

„Ja neviem…,“ mykol plecami, „mám zlý vkus na baby,“ priznal o niečo neskôr a zasmial sa.

„Ale to určite nie,“ začala som mu jeho tvrdenie vyvracať, „určite si mal niekedy nejaké normálne dievča. Všetky predsa nemohli byť ako Jen,“ konštatovala som.

„Ver mi, niektoré boli aj horšie,“ zasmial sa a skúmavo si ma prezeral.

„Chceš mi povedať, že si za celý svoj život nemal žiadne normálne dievča?“ prekvapene som naňho vypúlila oči.

„Asi nie,“ priznal. „Bolo tu jedno, ale…“ odmlčal sa.

 „Ale čo?“ zvedavo som po ňom pozrela.

„To je zložité,“ priznal.

„A chodili ste aspoň spolu?“

„Nie,“ pokrútil hlavou.

„A povedal si jej niekedy, že sa ti páči?“

„Nie,“ odpovedal rázne.

„Aha… tak v tom je možno ten problém. Keby si jej to povedal, aspoň by si vedel, na čom si a nemusel by si sa takto trápiť,“ snažila som sa mu pomôcť. No trápilo ma to. A veľmi.

„To žiaľ nie je také jednoduché, ako si myslíš,“ vzdychol.

„Prečo nie? Ľúbiš ju?“ opatrne som sa ho spýtala.

„Možno… Ja neviem. Sám som z toho zmätený,“ priznal.

„Tak…“ premýšľala som, „tak si to skús nacvičiť,“ vyhŕklo zo mňa prvé, čo ma napadlo. Chris po mne nechápavo pozrel. „Áno, to je ono! Skús si to nacvičiť! Predstav si, že ja som to dievča a povedz mi všetko, čo cítiš,“ navrhla som mu a usmiala sa naňho.

 

 

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz