IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [19.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Ja neviem, kde je, nie som jej pestúnka, už som ti to predsa hovoril!“ skríkol hneď Chris.

„No tak, už s tým prestaňte, nezačínajte zase!“ priplietol sa do nášho rozhovoru Poncho. „Annie, neboj sa, Dulce je určite vo svojom apartmáne. Zajtra za ňou zájdeš a porozprávate sa, áno?“ navrhol. Len som prikývla. Už som nemala silu hádať sa s ním ani s nikým iným.


Dulce


Len čo som vbehla do apartmánu, vzala som prvú fľašu tvrdého alkoholu, ktorá mi prišla pod ruku a zavrela sa vo svojej izbe. Nezamykala som. Načo. Chris už ku mne nepríde, ani nikto iný. Každému bude jedno, čo so mnou teraz bude. Otvorila som fľašu a začala hltať jeden glg alkoholu za druhým. Nemohla som prestať. Nechcela som prestať! Alkohol v mojej krvi ma aspoň trocha upokojoval a pomáhal mi zabudnúť. Pomáhal mi zabudnúť na všetko, čo sa momentálne okolo mňa deje.

Po nejakej dobe už bola celá fľaša vo mne. Celý svet sa so mnou začal točiť, no aj napriek tomu som chcela ešte viac. Musela som mať viac! Potichu som sa dotackala ku baru, kde som si vzala ďalšie fľaše a vrátila sa do svojej izby. Tam som si jednu z nich otvorila a pokračovala vo svojej predošlej činnosti. Takto to trvalo až pokým som nezaspala.


Anahí


„Poncho, no tak, kde toľko trčíš? Ja už musím ísť za Dulce! Musím sa uistiť, že je v poriadku!“ kričala som naňho, zatiaľ čo sa obliekal.

„Už idem!“ odpovedal mi. O malú chvíľu už stál pri mne.

„Už môžeme konečne ísť?“ spýtavo som sa naňho zahľadela. Prikývol. Chytili sme sa za ruky a vybrali sa za Dul. Zaklopala som na dvere. Nič. Znova som zaklopala. Znova nič. „Chris! Dul! No tak! Otvorte mi!!“ kričala som a začala zúrivo trieskať po dverách. O malú chvíľu sa konečne roztvorili a stál v nich môj brat. Vyzeral rozospato.

„Čo tak ziapeš?“ zazrel po mne.
„Prišla som za Dul. Je tu?“ spýtavo sa na mňa zahľadela.

„Počul som ju v noci chodiť po apartmáne, takže pravdepodobne bude u seba,“ skonštatoval.

Nečakala som na pozvanie, rázne som vošla dnu, rozbehla sa k Dulcinej izbe a zaklopala. Nič. Znova som zaklopala. Znova nič.

„Dulce! Dul, otvor mi!“ kričala som a popri tom stále búchala na dvere, no žiadnej odozvy som sa nedočkala. Opatrne som siahla po kľučke, roztvorila dvere a vošla dnu. Avšak pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol otrasný! Pri posteli ležali prázdne fľaše od alkoholu a Dulce ležala na zemi hneď pri nich. Okamžite som sa ku nej rozbehla. „Dul! Dulce! Dulce, no tak, preber sa!“ jemne som ju tľapkala po lícach a popri tom mi z očí začali stekať slzy. „No tak, Sophia, preber sa, prosím! Dulce!“ zúfala som. „Pomôžte mi niekto!“ začala som kričať. „Poncho! Chris! Pomôžte mi!“ zúfala som. Obaja hneď vbehli do izby. Hneď si všimli fľaše na zemi a potom svoj pohľad upriamili na mňa a Dulce, ktorá len tak bezvládne ležala na zemi. Chris ku nej hneď pribehol a začal sa jej tiež prihovárať.

„Dulce! Dul, no tak, preber sa!“ začal s ňou jemne triasť.

„Nepomáha to. Nepreberá sa. Chris, čo budeme robiť?“ plakala som a popri tom sledovala svoju kamarátku, ktorá nejavila žiadne známky života.

„Poncho, volaj záchranku!“ zakričal naňho Chris.

Poncho hneď vybehol z miestnosti a zavolal na recepciu, kde im nakázal zavolať sanitku. Potom už len čakal pri dverách, až dorazia záchranári.

„Prosím vás, čo s ňou bude? A ako na tom vlastne je? Bude v poriadku, však? Prosím, povedzte mi, že bude v poriadku!“ zúfalo som sypala na doktora jednu otázku za druhou, keď konečne vyšiel z izby, ktorú pridelili Dulce.

„A vy ste…“ začal neisto.

„Ja som jej kamarátka. A toto je môj priateľ,“ ukázala som na Poncha.

„A ten druhý mladík je, predpokladám, priateľ slečny Saviñón, pravda?“ ukázal na môjho brata, ktorý naňho skormútene hľadel, no nedal mu šancu na odpoveď. „Slečna Saviñón bude v poriadku, o to sa báť nemusíte, no nebola na tom najlepšie, keď sme ju sem priviezli, preto sme jej museli spraviť čiastočný výplach žalúdka a tým zbaviť jej telo škodlivých látok,“ vysvetľoval nám celú situáciu.

„A môžeme ísť za ňou?“ opýtala som sa s nádejou.

„Samozrejme,“ usmial sa na nás lekár. „Tak, z mojej strany je to všetko. Dovidenia,“ rozlúčil sa s nami a odišiel. Keď sa tak stalo, otočila som sa ku Chrisovi.

„Ideš s nami za Dul alebo by si bol radšej, keby bola naozaj mŕtva?!“ zazrela som po ňom.
„Anahí, ty veľmi dobre vieš, že to nie je pravda! Povedal som to len preto, lebo som bol naštvaný!“ skríkol po mne.

„Prosím vás, nezačínajte sa zase hádať, dobre?“ vložil sa do našej výmeny názorov Poncho. „Tým, že sa tu budete hádať, Dulce nijako nepomôžete.“

„Ja viem. Tak teda poďme,“ chytila som ho za ruku a spoločne sme vošli do izby, kde ležala moja najlepšia kamarátka. Vybavili sme, aby bola na izbe sama. Tak to bolo najlepšie. Ležala na posteli a spala. Bola strašne bledá a vyzerala slabo, napojená na kadejaké prístroje. Nemohla som to ďalej vydržať. Slzy mi vybehli z očí a začali stekať po mojich lícach. Poncho ma pevne objal a ja som mu vzlykala v náručí.

„Pôjdeme, áno?“ pošepkal mi do ucha. Len som prikývla, neschopná čokoľvek povedať. Avšak pri odchode som sa ešte pozrela na svojho brata a neviem, či som dobre zbadala, no zdalo sa mi, akoby mu po líci stekala slza.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz