IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [20.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“


Christopher


Keď som vošiel dnu, začali mi po lícach stekať slzy. Nemohol som uveriť tomu, že vidím svoju lásku takto bezvládne ležať, napojenú na kadejakých prístrojoch. Poncho s Annie po chvíli odišli a ja som podišiel ku posteli, na ktorej ležala Dul, priložil si k nej stoličku, sadol si, chytil ju za ruku, utrel si zvyšky sĺz a začal sa jej prihovárať.

„Dul, zlatko, neboj sa, budeš v poriadku. Ty to zvládneš. A ja ti sľubujem, že ti už nikdy, ale naozaj nikdy neublížim. To, čo som povedal, bolo v návale zlosti. Hneval som sa na teba. Hneval som sa na to, že budeš mať dieťa s niekým iným, ale sľubujem ti, že sa to už nikdy nezopakuje. Už ti nikdy neublížim. Nemôžem. Si pre mňa všetkým. Prosím, odpusť mi. Bol som neskutočne hlúpy. Prosím.“

„Chlapče, mal by si ísť,“ oslovil ma ženský hlas. Prudko som sa otočil a zbadal ženu oblečenú v zelenej šate. Pravdepodobne to bola sestrička.

„Nie,“ rázne som pokrútil hlavou, „ja odtiaľto neodídem.“

Hneď na to vošiel dnu doktor.

„Pán doktor, pokúšam sa ho presvedčiť, aby si šiel oddýchnuť a vrátil sa do hotela, ale on nechce. Je tu stále, celé dni a noci, odkedy priviezli túto slečnu. V hoteli sa bol maximálne vysprchovať a prezliecť, aj to sme ho tam len ledva dostali, no neostal tam ani o minútu navyše a hneď sa vrátil sem. Prosím vás, povedzte mu niečo vy, vás určite poslúchne,“ začala sa mu sťažovať sestrička.

„Lula, keď je niekto zamilovaný tak ako tento mladík, nikto mu nič nevyhovorí, pokiaľ sa jedná o jeho lásku,“ usmial sa na ňu.

„Ale veď je unavený,“ protirečila mu.

„Tak nám ostáva len spoliehať sa na to, že ho niekto odtiaľto vyženie,“ zasmial sa doktor.

„Aj tak s tým nesúhlasím,“ zamrmlala tá sestrička a odišla.

„Mohol by si na chvíľu odísť, prosím?“ opýtal sa ma doktor. Len som prikývol a vyšiel von.


Dulce


„Slečna Saviñón… Slečna Saviñón, počujete ma? Slečna Saviñón…“ prihováral sa mi nejaký mužský hlas. Pomaly, pomaličky som začala rozliepať oči. Šlo to veľmi ťažko, no nakoniec sa mi to podarilo. Pred sebou som však zbadala nejakého muža, ktoré som nikdy v živote nevidela. Dostala som strach.

„Kto ste? A čo tu robíte? Kde som?“ začala som sa vypytovať a obzerať okolo seba.

„Len pokoj, upokojte sa, ste v nemocnici. Ja som váš lekár. Starám sa o vás. Povedzte mi, ako sa cítite?“

„Strašne ma bolí hlava a je mi divne od žalúdka,“ priznala som a ruku si priložila na čelo.

„To je úplne prirodzené. Pošlem sestru, aby vám priniesla niečo proti bolesti. A to s tým žalúdkom bude do zajtra v úplnom poriadku, verte mi. Museli sme vám urobiť čiastočný výplach, pretože ste mali v sebe až príliš veľa škodlivých látok, keď vás sem priviezli,“ vysvetľoval mi.

Zrazu sa mi všetko vybavilo ako ten najhorší úder. Hádka s Chrisom a Annie. Šla som si pre fľašu, no jedna mi bola málo, tak som si vzala ešte niekoľko ďalších a potom sa už na nič nepamätám…

„Už som tu, pán doktor,“ ozvala sa žena, ktorá vošla dnu.

„Prosím vás, pichnite slečne niečo proti bolesti a odoberte jej vzorku krvi“ prikázal jej a zvrtol sa na odchod, no pri dverách sa zarazil a otočil ku mne. Vtedy mi akurát sestrička pichala injekciu. „A aby som nezabudol, váš priateľ čaká vonku. Chudák, strávil tu celé dni a noci. Poviem mu, že ste sa už prebudili, určite bude nadšený, pošlem ho za vami,“ žmurkol na mňa a stratil sa za dverami.

„To je všetko, pridržte si to tu,“ priložila mi malý tampón na miesto, odkiaľ mi brala krv.

„Ďakujem,“ pousmiala som sa na ňu a urobila to, čo mi kázala. Potom odišla. Ale stále som nechápala, o akom priateľovi to doktor hovoril. Veď ja predsa nemám priateľa. Vtom sa však ozvalo jemné klopanie na dvere. Po chvíli sa otvorili a zjavil sa v nich… Chris! Chris? Čo tu ten robí? To o ňom doktor hovoril ako o mojom priateľovi? Tak tomu naozaj nerozumiem… Vošiel dnu a hneď na to za sebou zatvoril dvere. Pomaly sa začal ku mne približovať. Nevedela som, čo mám povedať, a pravdepodobne to nevedel ani on, pretože sme obaja mlčali. No niekto nakoniec začať musel. „Čo tu robíš?“ nechápavo som po ňom pozrela. „Povedal si predsa, že som pre teba mŕtva a že ťa iba vodím za nos, tak prečo si tu?“

„Dul, tak to nie je a ty to veľmi dobre vieš…“ prisadol si ku mne a chcel ma chytiť za ruku, no ja som ju odtiahla, akoby ma jeho dotyk popálil.

„Prečo, povedz, prečo mi stále klameš?“ opýtala som sa ho a po tvári mi začali stekať slzy.

„Prosím, neplač, nechcem ťa vidieť plakať,“ natiahol ku mne ruku a začal mi utierať slzy, no ja som sa hneď odtiahla.

„Prosím ťa, nechaj ma na pokoji,“ odpovedala som mu úplne chladne.

Vzdychol si, odtiahol svoju ruku, vstal a vybral sa na odchod, avšak pri dverách som naňho zakričala. „Prečo si tu?“

Otočil sa a venoval mi jeden zo svojich smutných, skormútených pohľadov. „Pretože chcem. Pretože som sa o teba bál a stále sa o teba bojím. Ale načo ti to budem hovoriť, keď ty mi aj tak neuveríš,“ ľahostajne rozhodil rukami a rukou si prešiel po tvári.

„Prečo by som ti mala veriť, keď ani ty neveríš mne?“

„V tomto máš pravdu, tiež som ti neveril a mrzí ma to, naozaj.“

„Myslíš si, že mňa to nemrzí? Aj mne je to ľúto, viac, než si vôbec dokážeš predstaviť.“

„Je tu nejaká možnosť, že by sme si mohli navzájom odpustiť?“ Opäť sa priblížil ku mne a sadol si vedľa mňa na posteľ. „Dul, ja ti sľubujem,“ chytil ma za ruku, „sľubujem ti, že ti už nikdy viac neublížim. Nechcem ťa stratiť. Teraz som ťa už skoro stratil a ani si nevieš predstaviť, ako ma bolela predstava, že by som sa ti nemohol ospravedlniť za to, čo som o tebe povedal. Bolo to v návale hnevu. Hnevalo ma, že čakáš dieťa s nejakým idiotom a že si kvôli tomu nechcela ísť na dovolenku. Prosím ťa, odpusť mi.“

„Ak máme byť k sebe úprimní a navzájom si dôverovať a nespochybňovať to, čo povie ten druhý, potom už, prosím ťa, uver svojej sestre a prestať sa s ňou hádať.“

„Čo má s týmto všetkým spoločné Anahí?“ nechápavo po mne pozrel.

Vzdychla som si. „Ja nie som tehotná, ale ona.“

„Čože?!“ skríkol. „Ja ju snáď prerazím!“ vstal a chcel odísť, no ja som ho chytila za ruku a zadržala.

„Chris, prosím, nechaj to tak. Nemyslíš si, že si dosť vypočuje od svojich rodičov? Ty by si ju mal ako jej brat podporiť, nech sa deje čokoľvek.“

„Asi máš pravdu,“ priznal a sadol si naspäť na posteľ vedľa mňa. „Ale aj tak s tým nie som zmierený. Nechápem tomu… veď Annie chcela ísť na vysokú, chcela študovať, a teraz…“

„Áno, to všetko chcela, ale jedného dňa tiež chcela mať rodinu, tak sa to stane len o niečo skôr. A štúdium zase môže odložiť na neskôr. Len si tieto dve priania vymenia poradie.“ Chcela som sa naňho usmiať, no namiesto toho sa moje ústa roztvorili dokorán a začala som zívať. Rukou som si ich hneď prikryla a Chris sa na mne zasmial. „Zaujímalo by ma, čo všetko bolo v tej injekcii, čo mi sestrička dala.“

„To naozaj netuším, ale ako vidím, si ospalá, tak si odpočiň,“ usmial sa na mňa a pohladil ma po líci. Potom zrazu vstal a chystal sa na odchod, no ja som ho zadržala.

„Nechoď preč. Prosím. Nechcem tu ostať sama,“ začala som ho prosíkať.

„V poriadku, ako si želáš,“ odvetil s úsmevom na perách.

Posunula som sa na svojej posteli a potľapkala som miesto vedľa seba. „Sadneš si sem?“

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz