IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [21.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Kedy som ti niečo odmietol…“ vzdychol si a zasmial sa.

„Mám to začať počítať? Ale to tu budeme asi do rána,“ uškrnula som sa zatiaľ čo si Chris sadal vedľa mňa.

„Ale no, snáď to až také zlé nebolo, nie?“

„Možno…“ zamyslela som sa. „Ale už to nechajme tak, som stráááášne ospalá,“ pousmiala som sa a položila si hlavu na Chrisovu hruď.

„Dobrú noc a pekné sny,“ zašepkal mi do ucha a vtisol bozk do vlasov.

„Aj tebe,“ zamrmlala som. Posledné čo som cítila bolo ako jeho ruka spočinula na mojom chrbte a jemne sa posúvala hore – dole.

Dni v nemocnici mi plynuli rýchlo. Po pár dňoch strávených na pozorovaní mi oznámili, že konečne môžem odísť a vrátiť sa späť do hotela pokračovať v dovolenke. Chris bol celý ten čas, čo som tu bola, ku mne veľmi milý. Vždy, keď som niečo potrebovala, mi pomohol bez ohľadu na to, čo to bolo. Teraz podpisuje s doktorom papiere o mojom prepustení a ja som v izbe spolu s Annie a obliekam si veci, ktoré mi priniesla.

Keď som už bola oblečená, do izby vtrhol Poncho. „Máme veľký problém!“ skričal.

„Poncho, čo sa deje?“ nechápavo po ňom Annie pozrela.

„Všade sú novinári! Sú ako supy! Obkľúčili celú nemocnicu!“

„Čože?! Odkiaľ vedia, že som tu?“ opýtala som sa a svoj pohľad uprela na Poncha a Annie.

„Ja neviem, naozaj, ale musíš sa odtiaľto nejako dostať. Nesmú sa dozvedieť, prečo si tu bola. Musíš si vymyslieť niečo iné,“ začala zmätkovať Annie.

„Ja viem,“ vzdychla som si. „Poviem im, že som dostala úpal alebo niečo podobné… uvidím,“ mykla som plecami. „Ideme? Čím skôr sa odtiaľto dostanem, tým lepšie.“

Hneď ako som to dopovedala pribehol ako na zavolanie do izby Chris. „Už som tu. Všetko je v poriadku, môžeme ísť,“ zahlásil.

„Áno, všetko až na jeden problém. Všade sú novinári!“ skričala Annie.

„To nevadí, Annie, zvládnem to, naozaj, neboj sa,“ začala som ju upokojovať.

„Tak už poďme, šofér na nás čaká pred nemocnicou,“ oznámil rozhodne Poncho, vzal Annie za ruku a spoločne vyšli z miestnosti. Ja s Chrisom sme ich nasledovali. Počas celej cesty nikto z nás nepovedal ani pol slova, všetci sme boli ticho. Až pred hlavným vchodom, keď sme uvideli tú tonu novinárov, sa ozval Chris.

„A doparoma, tých je tam!“ nervózne vykríkol.

„To nevadí, ja to zvládnem,“ snažila som sa všetkých presvedčiť svojím odhodlaním. Nasadila som si na oči okuliare a vyšla v ústrety tým odporným novinárom. Hneď ako som prekročila prah nemocnice sa ku mne všetci nahrnuli a nechceli ma nechať prejsť. Vtom ma niečia ruka chytila okolo pásu. Otočila som sa. Bol to Chris. Spoločne sa nám darilo lepšie pretlačiť cez tú kopu novinárov.

„Slečna Saviñón, je pravda, že ste chceli spáchať samovraždu?“

„Slečna Saviñón, aký je skutočný dôvod vášho pobytu v nemocnici?“

„Slečna Saviñón, naozaj ste tehotná?“

„Slečna Saviñón…“ „Slečna Saviñón…“ ozývalo sa z každej strany. Už-už sme boli skoro pri aute, keď mi jeden novinár položil jednu až príliš osobnú otázku. „Slečna Saviñón, dozvedeli sme sa, že váš otec má rakovinu. Mohli by ste nám bližšie popísať jeho momentálny zdravotný stav? Prežije alebo zomrie?“ Tak toto ma dostalo! Odkiaľ sa to, preboha, dozvedeli? Veď to bolo až priveľmi osobné, bol hospitalizovaný na súkromnej klinike, nikto sa to nemal ako dozvedieť! V momente som zastala. Chris sa ku mne nechápavo otočil.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz