IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [24.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Aj ja teba,“ usmial sa na mňa. „Ideme si ľahnúť?“ navrhol.

„Poďme,“ prikývla som.

Obaja sme vstali a vydali sme sa do svojich izieb.

„Dobrú noc,“ zakričal na mňa Chris, keď som vchádzala do tej svojej.

„Dobrú aj tebe,“ usmiala som sa naňho a vošla dnu. Obliekla som sa do pohodlnejšieho oblečenia ako džínsy, ľahla si do postele a snažila sa zaspať.

Po hodine boja som to nakoniec vzdala a vybrala sa do obývačky. Otvorila som si bar a hľadala niečo na pitie, keď ma v tom niečia ruka zvrtla k sebe. Bola tma, no keď som lepšie zaostrila zrak, začala som rozoznávať črty mužskej postavy a keď sa moje oči úplne prispôsobili tme, zistila som, že ten, kto ma takto „prepadol“, bol Chris.

„Čo si chcela urobiť? Chcela si opäť piť?“ pohŕdavo sa ma opýtal.

„Nie, len som bola smädná… Nechcem piť,“ pri posledných slovách sa mi zatriasol hlas. Slzy sa mi začali tlačiť do očí, no ja som sa snažila nevypustiť ich von.

„Určite?“ neveriacky sa ma opýtal. „Pretože by som sa nečudoval, keby si s tým opäť chcela začať po tom všetkom, čo sa momentálne odohráva v tvojom živote.“

„Nechcela som piť! Čo keby si mi už konečne začal dôverovať?!“ pri posledných slovách som to už nevydržala a z očí mi vyhŕkli slzy. Vytrhla som sa z Chrisovho zovretia a rozutekala sa k svojej izbe, no tesne pred dverami ma dobehol a zvrtol k sebe.

„Ja ti dôverujem, ale pochop ma… Pri všetkom, čo sa deje, by som sa ti nedivil, keby si opäť siahla po nejakej fľaške. Popravde… Asi by som to urobil aj ja.“

„Ale ja ťa chápem! No na druhej strane by si mi konečne mohol začať dôverovať!“ vravela som už uplakaným hlasom, skoro som kričala.

„Ty plačeš?“ nadvihol ruku, že mi utrie slzy, no ja som sa mu uhla.

„Nechcem svojej rodine narobiť ešte viac starostí, ako majú. Myslím si, že jedna katastrofa úplne stačí, nie? Takže sa nemusíš báť, pretože nemám v pláne piť.“

„Tak potom prečo si pila, keď si vašim nechcela narobiť ešte viac starostí?!“

„Kvôli tebe!“ vyhŕklo zo mňa. Panebože, ja som to naozaj povedala? Ach nie… Čo mu len teraz poviem? Toto sa nemalo stať.

„Kvôli mne?“ nechápavo po mne pozrel. „Ale prečo?“

Asi mu predsa len poviem pravdu. Už mu nedokážem viac klamať. „Pretože…“ Už som viac nemohla povedať. Hlas sa mi zasekol, tak sme tam len tak mlčky stáli. Zrazu však začal zvoniť telefón. Môj telefón. Vbehla som do izby a natiahla ruku k nočnému stolíku, z ktorého som ho následne vzala a pozrela sa na displej, kto volá. Bola to Angie, moja sestra. Ani na sekundu som nezaváhala a zdvihla.

„Ahoj Angie, stalo sa niečo?“ opýtala som sa jej trocha chrapľavým hlasom. Následne som si odkašľala.

„Dul, prepáč, že ti volám… Prosím, prepáč mi to, nechcela som… Mama mi zakázala zavolať ti, ale ja si myslím, že máš právo vedieť, čo sa momentálne deje…“ hovorila mi sekano, strašne uplakaným hlasom.

„Ang, prosím, povedz mi, čo sa stalo! Je niečo s otcom? Čo sa u nás, preboha, deje?!“ posledné slová som až kričala a začala sa popri posteli nervózne prechádzať hore – dole.

„Dul… Ide o otca… On…“ rozplakala sa.

„Ang, čo je s naším otcom?! No tak hovor!“ kričala som do telefónu.


Chris


Videl som, aká je Sophia nervózna a tiež, aká je smutná. Nemohol som sa už ďalej prizerať ako sa trápi. Kričala do telefónu a podľa toho, čo som počul, sa niečo stalo s jej otcom, no ešte nevie čo. Podišiel som ku nej a pomaly ju k sebe pritiahol. Neprotestovala. Zrazu vyzerala ako omráčená. Akoby jej niekto bodol nôž do chrbta. Začala strácať rovnováhu, no zachytil som ju včas a posadil sa spolu s ňou na posteľ. Počul som ešte, ako niečo kričala jej sestra do telefónu, no Dulce jej na nič neodpovedala, len neprítomne hľadela na stenu pred sebou. Vzal som jej telefón z ruky a zrušil hovor.

„Dul, čo sa stalo?“ opatrne som sa jej opýtal a popri tom jej rukou jemne prechádzal po chrbte, zatiaľ čo druhú som vložil do tej jej. Uprela na mňa svoj uslzený pohľad. Myslel som, že mi pukne srdce. Bolí ma vidieť ju ako sa trápi. Nerád ju vidím trápiť sa.

„Prepáč…“ vyriekla napokon, no nechápal som, aký to má význam.

„Ale za čo sa mi ospravedlňuješ?“ nechápavo som zmraštil obočie.

„Za to, že tu teraz musíš byť so mnou,“ vzlykla.

„Máš pravdu, nemusím tu byť, nie je to moja povinnosť…“ na chvíľu som sa odmlčal. „Ale ja chcem. Chcem byť tu, pri tebe, chcem vedieť, ako sa cítiš a taktiež chcem vedieť, čo sa deje… respektíve čo sa stalo. A bol by som veľmi rád, ak by si mi to povedala, pretože si myslím, že sa ti určite uľaví, ak sa s niekým o tom porozprávaš.“

„Môj otec… on… prišlo mu zle… vracal… krvou… a teraz… teraz leží… v nemocnici…“ hovorila sekano. „Moja mama… ona nechcela, aby… aby som to vedela… ale ja… ja tu nemôžem ostať… prosím, prepáč mi…“ Po posledných slovách sa rozplakala ešte viac a ja som si ju privinul do svojho náručia.

„Nemám ti čo prepáčiť. Nechápem, prečo sa mi ospravedlňuješ. Pobalíme sa a ideme domov,“ rozprával som jej mäkkým hlasom a popri tom ju hladil po chrbte.

„Nie,“ rázne odpovedala a vymanila sa z môjho objatia. „Ja nechcem, aby ste šli so mnou. Nechcem, aby ste si kvôli mne pokazili dovolenku,“ protirečila mi.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz