IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [26.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“


Chris


„Dobrý deň,“ pozdravil som sa starému pánovi, ktorý bezmocne ležal na lôžku. Tvár mal strhanú. Bolo na nej vidno, že je chorý, no najviac to bolo vidno v jeho očiach.

„Chlapče, poď sem, posaď sa,“ potľapkal na miesto na jeho posteli. Nezaváhal som ani na sekundu, podišiel bližšie a sadol si na miesto, ktoré mi pridelil. „Ty si Chris, však?“

Prikývol som.

„Chris, chcem sa ťa spýtať na jednu pre mňa veľmi dôležitú vec,“ odmlčal sa, no po chvíli pokračoval. „Ľúbiš moju dcéru?“

„Pane, so všetkou úctou, vašu dcéru milujem tak ako som nikdy nikoho nemiloval. Ťahá ma k nej niečo… veľmi silné,“ zasnil som sa a predstavoval si Dulce.

„To ma teší. Ja klamstvá rozpoznám, som ako detektor lží,“ trocha sa zasmial, no potom si odkašľal, „a na tebe vidím, že mi neklameš,“ dodal. „Chcel by som ťa o niečo poprosiť.“

„Samozrejme, splním čokoľvek, pokiaľ to bude v mojich silách.“

„Prosím ťa, chráň moju dcéru, staraj sa o ňu, rozmaznávaj ju… Ona je jeden z najväčších pokladov, aké mám. Miluj ju ako najviac vieš. Keď bude na niečom trvať a bude to hlúposť, pokojne sa s ňou pohádaj. Nauč ju, že nie vždy má pravdu. Ale hlavne… Urob ju tou najšťastnejšou ženou na svete. Chcem umrieť s vedomím, že tu bude pre moje dievčatko niekto, kto ju úprimne a bezhranične miluje bez ohľadu na jej chyby a kto sa o ňu postará. Sľúb mi to, prosím.“

„Nemajte obavy, o vašu dcéru sa nikdy neprestanem starať ani ju nikdy neprestanem milovať. To vám sľubujem!“

„Ďakujem,“ vzdychol si, „si dobrý chlapec. Som rád, že ťa moja dcéra stretla. A prezradím ti ešte niečo – aj ona je do teba zaľúbená. Videl som jej to na očiach. Vlastného otca nikdy neoklame, aj keby tvrdila opak. Len čo som ťa spomenul, oči jej začali žiariť ako dve hviezdičky,“ zasmial sa a opäť sa rozkašľal. „Prosím ťa, zavolaj ju ešte sem. Chcem vás vidieť spolu.“

Prikývol som, vstal z postele a vyšiel von na chodbu za Dulce, ktorá sa nervózne prechádzala hore-dole.

„Čo ti povedal?“ vybehla na mňa hneď ako ma zbadala.

„Veľa vecí, no chce ťa vidieť. Teda… chce vidieť nás oboch… spolu,“ vysvetlil som jej.

„V poriadku. Veď čo nespravíš pre svojich najbližších, nie?“

Vybrala sa ku izbe, no ešte predtým som ju zadržal. „Dul, počkaj ešte chvíľku, prosím.“ Chytil som ju za ruku a otočil k sebe. Prsty som si preplietol s tými jej. Sklopila pohľad a venovala ho našim prepleteným rukám.

„Máš pravdu, takto to bude presvedčivejšie,“ zašepkala mi a potom sme sa obaja ruka v ruke  vybrali dnu do izby Dulcinho otca.

„Ach, deti! Ja som tam strašne šťastný, že vás vidím spolu!“ začal jasať. Potom sa však opäť rozkašľal, tentoraz však z jeho úst vyšla spolu s kašľom aj krv. Dulce k nemu okamžite pribehla.

„Ocko! Si v poriadku?“

On však nereagoval. Začal ešte viac kašľať. Hneď som vybehol von na chodbu a začal kričať. „Lekár! Potrebujem lekára!“

O malú chvíľu ku mne pribehla nejaká sestrička. „Čo sa deje, chlapče?“

„Ten pán vo vnútri… Začal kašľať krvou… Prosím, pomôžte mu… Je to otec mojej priateľky. Prosím…“

Nebol som si istý, či počula moje posledné slová, pretože sa hneď rozutekala preč. Po chvíli sa vrátila aj s doktorom a spoločne sme vošli do izby, v ktorej ležal Dulcin otec. Dul pri ňom sedela, plakala a snažila sa uňho rozoznať nejaké známky toho, že ju vníma. Kričala po ňom, no on nič. Stále len kašľal krv.

„Slečna, musíte odísť,“ oslovila ju sestrička, no Dulce si trvala na svojom.

„Ja nikam nejdem!“ skričala do nej.

„Slečna, musíte odísť. Prosím. Je to v rámci vášho vlastného dobra.“

„Ako vy môžete vedieť, čo je pre mňa dobré?! Je to predsa môj otec!!!“

Sestrička sa na mňa prosebne zahľadela. Pochopil som. Podišiel som ku nej, vzal ju okolo pása a začal ťahať preč.

„Chris! Pusti ma!“ kričala po mne, mykala sa, no nepustil som ju. „Oteeeeeeeec! Ockoooooo!“ revala. Keď som ju konečne po dlhom zápasení dostal von z izby, spustila ešte väčší plač. Posadil som ju na sedačku, ktorá bola umiestnená hneď vedľa izby a až vtedy som si všimol, že má na svojich rukách, krku aj oblečení krv. Otcovu krv. Nevedel som, čo povedať. Vlastne ani nebolo moc čo vyriecť, pretože akékoľvek slová útechy by boli v tejto chvíli zbytočné, tak som si ju len pritúlil k sebe a mlčky počúval jej plač. Niekedy je ticho lepšie ako tisíc slov. Jednou rukou som ju hladil po chrbte, druhou po tvári a zotieral jej slzy. Po chvíli vyšiel von doktor spolu so sestričkou a zastali pri nás. Dulce ihneď spozornela a postavila sa spolu so mnou.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz