IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [27.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Čo je s mojím otcom? Chcem ísť za ním!“ vydala sa k dverám, no včas som ju zachytil.

„Slečna, prosím, upokojte sa. Lepšie bude, ak za ním momentálne nepôjdete,“ odvetil doktor a niečo pošepkal sestričke. Tá prikývla a po chvíli sa vytratila, no Dul začala opäť vyvádzať.

„Je to môj otec! Nemôžete mi zakázať ísť za ním, preboha! Okamžite ma tam pustite! Christopher! Pusti ma!“ kričala po mne, búchala ma, mykala sa, tak som ju zovrel ešte silnejšie.

„Dul, prosím, upokoj sa. Bude lepšie, ak počúvneš doktora,“ vravel som jej, no ona ma nepočúvala. Akoby bola duchom neprítomná. Nevedel som, čo sa to s ňou deje. Chápal som, ako sa cíti, no nie to, čo práve robí.

„Chris! Pusti ma! Bolí ma to!“ mykala sa, no nepustil som ju, hoci ju to bolelo. Nemohol som, pretože som veľmi dobre vedel čo sa deje. Vedel som, prečo ju tam doktor nechce pustiť.

Akurát pribehla sestrička a v ruke niesla injekciu. Spýtavo sa pozrela na doktora, ktorý prikývol.

„Slečna, dajte si dole bundu, prosím,“ poprosil ju, no ona mu len odvrkla.

„Nechcem, aby ste ma nadopovali nejakými svinstvami, počujete?! Nechcem!!“ kričala. Doktor sa na mňa prosebne zahľadel a ja som prikývol. Vedel som až príliš dobre, čo bude nasledovať. Po chvíli prišli ešte ďalší dvaja doktori a spoločnými silami sa nám podarilo Dulce vyzliecť bundu. Potom som ju opäť schytil do náručia a pevne držal, kým jej sestrička pichala injekciu.

„To je na upokojenie. Za chvíľu by to malo začať pôsobiť,“ vyslovil doktor mojím smerom.

Prikývol som.

„Prosím, povedzte mi aspoň, ako sa má môj otec…!!!“ prosíkala Dulce, no oči mala zavreté a stále čoraz viac a viac plakala.

Pozrel som na doktora a ten len zakrútil hlavou. „Je mi to ľúto,“ naznačil perami tak, aby to Dulce nepočula.

„Ďakujem,“ odpovedal som mu rovnakým spôsobom a začal sa prihovárať Dul.

„Dul, pôjdeme, áno? Potrebuješ sa vyspať.“ Už bola o čosi pokojnejšia. Poďakoval som doktorovi aj sestričke, ospravedlnil sa im a spolu s Dul odišiel. Už bola pokojnejšia, tak so mnou moc nesúperila. Nasadli sme spoločne do auta a kým sme prišli k jej domu, zaspala. Vzal som ju do náruče a vyniesol hore do jednej z izieb, ktoré tam boli. Nevedel som, ktorá je jej, preto som ju tam nechal ležať a začal prehľadávať všetky izby v dome. Netrvalo dlho a našiel som tú, ktorú som tak dlho hľadal. Vrátil som sa po ňu a potom ju uložil do jej postele, avšak ako náhle som ju tam položil, zamračil som sa. Stále bola od krvi. Opatrne som jej vyzul topánky, potom som jej vyzliekol nohavice, ešte opatrnejšie som jej vyzliekol tričko a šiel všetky tieto veci vyhodiť von do koša. Keď som sa vrátil, vošiel som do kúpeľne, kde som si vzal malý uterák a jeho konček namočil do teplej vody. Hneď na to som sa vrátil za Dul a začal jej utierať krv z rúk aj z krku, dekoltu a tváre. Robil som to veľmi opatrne, snažil som sa, aby sa nezobudila, a to sa mi aj podarilo. Potom som ju celú prikryl perinou a šiel vyhodiť aj ten uterák. Popri tom, ako som sa vracal za Dul, mi začal zvoniť telefón. Momentálne som nemal moc chuť s niekým hovoriť, no volala Annie, tak som to radšej zdvihol.

„Áno?“ ozval som sa do telefónu.

„Chris! Aspoň ty si mi zdvihol telefón! Pokúšam sa dovolať Dul, ale má ho vypnutý. Čo sa preboha stalo? Prečo ste tak náhle odišli?“ sypala na mňa jednu otázku za druhou.

„Annie… Dulce volala v noci sestra, že je s jej otcom zle. Nemohol som dopustiť, aby šla sama, tak som šiel s ňou, a som naozaj rád, že som sa tak rozhodol, lebo ak by som to neurobil, do smrti by som si to vyčítal…“ vzdychol som si do telefónu.

„Ale prečo? Čo sa stalo? Chris!“

„Približne pred dvomi hodinami Dulcin otec umrel.“

„Panebože!“ skríkla Annie. „Hneď sa vraciame, nasadneme spolu s Ponchom na najbližšie lietadlo a prídem za Dul,“ odvetila rázne.

„Ak by jej pomohlo, že sem prídeš, bol by som veľmi rád,“ priznal som.

„Prečo? Stalo sa jej niečo? Čo s ňou je?“

„Keby si ju videla… jej otec jej v podstate zomieral pred očami. Začal kašľať krvou a DUl bola pri ňom, celý čas, až pokiaľ som ju odtiaľ nasilu neodvliekol… A keď som si ju bližšie obzrel, všade na sebe mala otcovu krv. Bolo to niečo strašné. Mňa to dosť dostalo, preto sa nečudujem, čo to urobilo s ňou. Keď vyšiel z izby doktor so sestričkou, nechceli ju pustiť dnu, tak začala strašne vyvádzať, až jej musela ísť sestrička pre injekciu na upokojenie, no ani tú si nechcela dať pichnúť, museli tam prísť na pomoc ďalší doktori. A keď sa pýtala na svojho otca, doktor mi povedal tak, aby to nepočula, že umrel.“ Vyrozprával som jej celý tento príbeh do detailov, povedal som jej úplne všetko.

„Bože… ani si neviem predstaviť, ako sa teraz cíti…“

„Našťastie po tej injekcii zaspala, tak som jej vyzliekol oblečenie, čo mala na sebe a vyhodil ho, aby jej to nepripomínalo, čo sa stalo, a tiež som ju poumýval od krvi.“

„Ale Chris, dúfam, že si ju nevyzliekol úplne…“

„Samozrejme, že nie!“ skočil som hneď Annie do reči. „Čo si o mne myslíš?“

„Nič zlé, ja len… že niektorí chlapi by to hneď využili…“

„No ja taký nie som, tak by si už mohla o mne konečne prestať pochybovať, nemyslíš?!“

„Áno, prepáč. Najbližším letom sa vraciame s Ponchom späť. Čoskoro sa vidíme. Zatiaľ ahoj a pozdrav Dul.“


O ROK NESKÔR


„Dul, je mi jedno, že ti zomrel otec! Vyhováraj sa na to koľko chceš, ale už to nemôžem ďalej znášať! Jeho život na tomto svete skončil, ale ten tvoj ide ďalej! Preboha, kedy sa konečne dáš dokopy?! Veď sa len na seba pozri! Kedy si naposledy navštívila kaderníka?! Alebo šla nakupovať?!“ kričala po nej Annie.

„Tebe otec nezomrel! Ty nevieš, aké to je! Ani si nevieš predstaviť, aký to je pocit, keď ti zomrie otec, pretože si to nezažila!“

„Áno, máš pravdu, nezažila som to, ale už sa nemôžem prizerať, ako sa ničíš! Dulce, mám dcéru! Mám dcéru, ktorá potrebuje milujúcu tetu, ktorá ju bude rozmaznávať a ktorá sa s ňou bude hrať, keď ja nebudem môcť! Potrebuje ťa! A aj ja ťa potrebujem! Tvoja rodina ťa potrebuje! My všetci ťa potrebujeme! Tvoj otec by nechcel, aby si sa takto trápila!“

Stále je to o tom istom. Takto sa hádajú už celý rok. Zo začiatku to Annie tolerovala, znášala Dulcine vrtochy, ale už aj jej pohár trpezlivosti pretiekol. Musím jej konečne povedať, čo mi povedal jej otec a musím konečne začať plniť to, čo som mu sľúbil, keď ležal na smrteľnej posteli!

„Dul, musíme sa porozprávať,“ vmiešal som sa do ich hádky.

„Takže ešte aj ty ma chceš poúčať o tom, ako mám viesť vlastný život?! Tak to ti pekne ďakujem!“ zoziapla do mňa skôr, než som jej stihol niečo povedať. No už aj môj pohár trpezlivosti pretiekol.

„Porozprávame sa, či sa ti to páči, alebo nie!“ skričal som do nej tak, až ju trhlo a Annie po mne pozerala s otvorenými ústami. Nie je zvyknutá na to, že kričím. Doteraz som Dulce všetko toleroval. Dúfal som, že sa uvedomí, no ona nie a nie. Nejde to po dobrom? V poriadku, tak to pôjde po zlom.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz