IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Amar En Secreto“ – [31.kapitola]

BY

 

1 COMMENT

 

„Amar En Secreto“

„Nie!“ v okamihu som doňho skričala. „Nie! Nič také nechcem!“

„Tak čo potom, ha? Čo tu robíš? Alebo inak povedané… Čo vás sem privádza, slečna Saviñón?“

„Prosím ťa, nerob mi to ešte ťažším, ako to je,“ prosíkala som ho trocha chrapľavým hlasom a do očí sa mi začali tlačiť slzy. „Prišla som sa ti len ospravedlniť za svoje správanie a poďakovať ti, lebo keby si mi spolu s Mel nepovedal to, čo si mi povedal, nestála by som teraz tu. Potrebovala som počuť pravdu,“ priznala som a sklopila oči, následne som ich však opäť uprela naňho a čakala na jeho reakciu, ale nič nevravel, preto som sa slova opäť ujala ja. „Prosím, Chris, odpusť mi. Odpusť mi všetky moje prešľapy, ktoré som posledný rok urobila. A okrem toho, povedal si mi, že ak sa budem chcieť opäť vrátiť do sveta živých, mám sa ti ozvať, tak som tu,“ pousmiala som sa, no svojim slzám, ktoré som sa doteraz snažila zatlačiť, som dovolila vyjsť na povrch. „Mňa to naozaj všetko veľmi mrzí…“ viac som už povedať nedokázala, pretože mi zlyhal hlas a rozplakala som sa. Nechcela som, aby ma opäť videl plakať alebo aby ma opäť utešoval, preto som sa zvrtla a rozutekala preč. Avšak vrátiť na oslavu som sa nechcela a taktiež som počítala s tým, že tam zavolali novinárov, a im sa v tomto stave ukázať nemôžem, pretože by opäť všetkými novinami zavládli titulky typu „Dulce – stále zničená a osamelá“, a to som nechcela, preto som sa vydala neznámou uličkou bludiska, a ako náhle som zahla za roh, sadla som si na zem, schúlila sa do klbka a vypustila na povrch všetky svoje emócie.


Chirstopher


Keď Dul začala utekať preč, až vtedy som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Až vtedy som bol schopný premýšľať ako normálny človek. Rozutekal som sa za ňou, snažil som sa ju pohľadať, no nikde nebola, a keď som sa na ňu pýtal Annie, vravela, že ju nikde s Ponchom nevideli. Už bola tma, schyľovalo sa k polnoci, no jej nikde. Začínal som sa o ňu naozaj báť. Ľudia z oslavy pomaly začali odchádzať domov, no po Dul nebolo ani stopy.

„Ako to, že si ju nechal tak?! Teraz, keď sa konečne rozhodla, že sa opäť vráti k svojmu životu, si sa na ňu vykašľal!“ hrešila ma Annie. „A čo si jej vlastne povedal?“

„Ani nechci vedieť…“ odvetil som úprimne.

„Ty si taký… Och!“ rozčuľovala sa Annie a popri tom rozhadzovala rukami.

„Tak poďme ku nej, možno bude tam,“ navrhol Poncho.

„Poďme,“ pritakala Annie. „A ty,“ otočila sa a ukázala na mňa prstom „ty sa modli, aby tam bola, lebo ak nie, prisahám ti, že zabudnem na to, že si môj brat, a poriadne to odo mňa schytáš!“


Dulce


Už som nevládala ani plakať, len tak som tam sedela na tráve a premýšľala nad všetkým možným. Už sa zotmelo. Neviem, koľko mohlo byť hodín, no bola som tak unavená, že som nedokázala premýšľať. Pomaly som vstala zo zeme a vydala sa preč od tohto všetkého. Vyšla som von a po ceste som sa dostala naspäť ku školskému areálu, kde som si zavolala taxík.

Konečne doma! Som taká unavená, že by som zaspala aj postojačky. No nesmiem to len tak ľahko vzdať. Vyzula som si topánky, vzala ich do ruky a pomaly vyšla hore schodmi až do mojej izby, kde som ich hodila na zem a vošla do kúpeľne, ktorú mám prepojenú so svojou izbou. Nazrela som do zrkadla a pohľad, ktorý sa mi naskytol, nebol vôbec príjemný. Okamžite som začala odličovačom odstraňovať roztečenú špirálu z mojej tváre, a taktiež posledné zvyšky môjho make-upu. Následne som si opláchla tvár vodou a utrela ju do uteráka. Potom som opäť vošla do svojej izby, a len tak v šatách som si ľahla do postele a v momente zaspala.


Chris


S nádejou som začal spolu s Annie zvoniť na zvonček Dulcinho domu dúfajúc, že je doma a že je v poriadku. Avšak nikto neotváral, tak Dul stále dookola zvonila a zvonila, až kým sme nezazreli, že sa dnu rozsvietilo a cez sklo na dverách sme zazreli, že k nám kráča nejaká silueta. Po chvíli sa zvrtol kľúčik v zámke, dvere sa dokorán roztvorili a nám sa naskytol pohľad na naštvanú Dulce.

„Čo tu robíte? To ma fakt musíte budiť uprostred noci a zvoniť tu ako blázni?!“ štekla po nás a ruky si prekrížila na prsiach.

„Prepáč, ale báli sme sa o teba. Chris nám povedal, čo sa stalo a…“ začala Annie, no Dulce jej hneď skočila do reči.

„Tak vidíte, že som doma! Necháte ma už…“ nedohovorila, lebo sa jej do očí začali tlačiť slzy, ktoré sa snažila zatlačiť, no po malej chvíli uzreli svetlo sveta. Annie ku nej podišla a objala ju, zatiaľ čo Dul jej objatie opätovala a rozplakala sa v jej náručí, avšak po chvíli sa od nej odtiahla. „Toto ste chceli? Vidieť ma takto? Už ste ma videli, tak môžete ísť,“ hlesla.

„Chápem… potrebuješ priestor. A hlavne súkromie. Poskytneme ti ho toľko, koľko len bude treba. Poďme, Poncho, a nechajme ich, nech sa spolu porozprávajú,“ vycúvala Annie z domu a chytila svojho snúbenca za ruku. Otočili sa na odchod a ja som vošiel dnu a následne za sebou zavrel dvere, zamkol, a otočil sa ku Dulce.


Dulce


„Čo ešte chceš? Nemyslíš, že dnes si mi toho už povedal dosť? A vlastne… ty ani nemusíš rozprávať. Stačí mi vidieť tvoj výraz tváre. Ten vraví za všetko…“ skonštatovala som a zotrela si slzy, ktoré mi stekali po tvári.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať… Teda v prvom rade sa ti musím ospravedlniť za svoju reakciu,“ začal. Nechala som mu priestor na rozprávanie. Nemala som totiž dostatok sily na to, aby som mu oponovala alebo aby som ho vyhnala preč. „Nemal som tak reagovať, a veľmi dobre to viem. Uvedomujem si to, ale… nemohol som uveriť tomu, že si sa sem vrátila. Teda… že si to opäť ty. A tá pieseň, čo si začala spievať… tak tá ma poriadne dostala na kolená. Nečakal som, že ma to až tak veľmi zasiahne. Ale… Som naozaj veľmi rád, že si to opäť ty a dúfam, že sa ti bude v tvojej kariére dariť. Si prekrásna žena a určite si nájdeš nejakého muža, ktorý ťa bude hoden. Ja som mohol mať na to príležitosť, ale odhodil som ju, preto dúfam, že si nájdeš niekoho, kto nebude taký hlupák, aký som bol ja a že si hneď uvedomí, aký poklad má po svojom boku. Ja si ťa nezaslúžim, Dul.“

„Nie. Ja si nikoho nezaslúžim. Kto by chcel mať niečo s cvokom, ktorý bol tak dlho zatvorený doma a ani neuzrel vonkajšie svetlo a nezaujímal sa o nikoho a o nič? Určite nikto,“ oponovala som mu.

„Dul,“ pristúpil ku mne bližšie, nadvihol ruku k mojej tvári a prstami mi jemne prechádzal po líci, „ja som ten prvý, kto by sa zaradil do radu tých, ktorí by chceli byť s tebou. Si úžasné dievča, prečo o tom pochybuješ? A ak si cvok ty, čo mám potom povedať ja?“ pousmial sa, no nebol to pobavený úsmev, skôr len taký naoko.

„A prečo si teda nevyužil svoju šancu, keď si ju mal?“ spýtavo som sa naňho zahľadela.

„Lebo som bol hlupák, už som ti to predsa povedal,“ rozhodil rukami a prehrabol si vlasy.

„Veď ty ani nevieš, kedy si mal u mňa naposledy takú príležitosť! To chceš premrhať všetky šance, ktoré ti dám?“

„Ako to myslíš?“ nechápavo sa na mňa zahľadel.

„Tak, ako si počul,“ pritakala som.

„Úprimne ja si myslím, že u teba už žiadna príležitosť pre mňa nebude, a myslím, že to tak bude aj lepšie, aspoň ti už nebudem ubližovať, aj keď…“ posledné slová nedopovedal, akoby na to nemal dostatok odvahy.

„Aj keď čo?“ zvedavo som naňho pozrela.

„Nič zabudni na to,“ odvrkol mi.

„Nie. Povedz mi to, chcem to vedieť,“ trvala som si na svojom. „Už nemáme čo stratiť,“ dodala som.

Zhlboka sa nadýchol a rukami si pretrel tvár, potom však skĺzli dole, vyhľadali ti moje a spoločne si preplietli prsty. Popri tom sme si uprene hľadeli do očí. „Milujem ťa,“ vyriekol napokon. Prekvapene som pootvorila ústa, neschopná vydať ani hláska. „Milujem ťa už tak dlho, že si to ani nevieš predstaviť. Avšak nebol som schopný si to pripustiť. Snažil som sa na teba zabudnúť, lebo som vedel, že môžeš mať oveľa lepších a krajších chalanov, ako som ja a tiež som nechcel pocítiť bolesť z tvojho odmietnutia, ale už vieš pravdu.“ Stále som bola ticho. Prešlo pár minút a môj hlas bol stále zaseknutý kdesi v hrdle a snažil sa predrať von. „Prosím, povedz niečo.“

„Ja…“ začala som koktajúc. Nevedela som nájsť tie správne slová. „Chris, ja… Ja nemôžem mať nikoho lepšieho… ani krajšieho… ako si ty… ja… ja som sa do teba tiež zamilovala… a mala som rovnaké obavy ako ty… bola som veľmi, veľmi hlúpa…“ koktala som. Išlo to zo mňa ako z chlpatej deky.

„Myslíš to vážne?“ venoval mi neveriacky pohľad.

Prikývla som. „Úplne vážne.“

Po chvíli sa mu na tvári rozhostil obrovský úsmev, naklonil sa ku mne a jeho pery sa jemne obtreli o tie moje. Zo začiatku to bol len úplne jemný dotyk, avšak postupne náš bozk začal prerastať do niečoho intenzívnejšieho. Po čase sa však odo mňa odtiahol, no nie úplne.

„Milujem ťa, Dulce María,“ usmial sa na mňa a oprel si čelo o to moje.

„Aj ja ťa milujem, Chris Uckermann,“ opätovala som mu vyznanie lásky. Konečne môžem byť šťastná s človekom, ktorý ma miluje a aj ja milujem jeho.


KONIEC


Komentáre

1 Komentár na "„Amar En Secreto“ – [31.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
yodigortudicesbd
Host

krásné

wpDiscuz