IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [17.kapitola – „Hovor“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Christopher

Keď sa Dul ku mne otočila, vycítil som, že niečo nie je v poriadku. No v ruke držala môj telefón, ktorý mi podávala. Ja som sa na ňu nechápavo pozrel a vzal si ho. Na displeji som si všimol, že volá Poncho.

Dul, nie je to tak, ako si myslíš…“ začal som, no nedala mi príležitosť to dopovedať.

Nie? Tak ako to potom je?!“ skríkla do mňa a po tvári jej stekali prúdy sĺz.

Dul, prosím ťa neplač. Ja ti to všetko vysvetlím. Naozaj to nie je tak, ako si myslíš. Všetko ti poviem, len, prosím ťa, neplač. Veľmi ma to bolí,“ už som aj ja bol riadne precitlivený.

Neklam mi tu, prosím ťa,“ povedala úplne odmerane.

Tebe nie je ľúto nič. Chceš ma zbaliť a dohodol si sa na tom s Ponchom!“ opäť skríkla, no sĺz mala stále čoraz viac.

Dul, prosím ťa, nechaj ma, nech ti to vysvetlím…“ opäť mi skočila do reči.

A čo mi chceš vysvetľovať? Tu je všetko jasné! Tu nie je čo vysvetľovať!“ kričala po mne.

Ale Dul,“ protirečil som jej. No ona sa nedala a opäť zasiahla do mojej výpovede.

Nie! A vypadni! Odíď!“ ukázala na dvere. „Už ťa nikdy v živote nechcem vidieť!“ skríkla po mne.

Ja som si však uvedomil, že aj keby som jej tisíc ráz povedal, nech si to dá vysvetliť, nedala by sa, tak som len sklopil hlavu a smutný odišiel.

Teraz si všetko pokazil!“ skríkol som do telefónu, ktorý som ešte stále zvieral v ruke, len čo som nasadol do auta.

Čože? Ja?“ nechápavo sa ma spýtal.

Áno, ty! Prečo si mi volal?“ ziapal som po ňom.

Ja len… len som chcel vedieť, či ste už s Dul spolu a či si jej povedal, čo k nej cítiš,“ bránil sa, no ja som mu neveril ani slovko.

Hej? Ale ja ti neverím! Musel si povedať niečo, z čoho vyvodila, že ju chcem len využiť! Ale vieš čo, kašlem na to. Kašlem na teba. Kašlem na celý svet. Teraz mi je už všetko jedno,“ zložil som.

Následne som si vypol telefón a naštartoval. Išiel som naozaj rýchlo. Upaľoval som ako taký blázon. Premýšľal som nad všetkým možným. Nad Dul, nad Ponchom, nad tým, čo sa práve odohralo, keď tu zrazu som pred sebou spozoroval iné auto, ktoré sa rútilo v protismere rovno k tomu môjmu. Prudko som sa otočil, no už bolo neskoro. Auto do môjho vrazilo plnou silou a zrazu som už nevidel nič len tmu.

Dulce

Hneď, ako sa za Chrisom zabudli dvere, som sa hodila na posteľ a plakala som. Áno, ja hlupaňa som plakala kvôli mužovi, do ktorého som zamilovaná, no on sa očividne chcel so mnou len pohrať.

Tak už dosť!“ povedala som si a postierala si slzy z tváre.

Už naňho nemôžem myslieť. Už kvôli nemu nevyroním ani jednu jedinú slzu. Už nie. Dosť bolo plakania kvôli nemu. Vstala som z postele, obliekla sa do pyžama, ľahla si späť do postele a v okamihu som zaspala.Zobudil ma až môj mobil, ktorý nedal pokoj a stále len vyzváňal a vyzváňal. Pozrela som sa na hodinky. Veď je predsa len pol siedmej. Kto baluší tak zavčas ráno? Chvíľku som počkala, že dotyčný zloží, no on nie. Môj mobil stále vrčal ako divý, tak mi neostávalo nič iné, len ho zodvihnúť. Neochotne som zamierila rukou k stolíku a zdvihla. No následne som zistila, že to bola len SMS-ka. Ja hlúpa som si menila tón a úplne som na to zabudla. Je od Any. Čo asi tak môže chcieť? Som zvedavá.

V SMS-ke stálo: Ahoj Dul, keď sa zobudíš, príď, prosím ťa, čo najrýchlejšie do súkromnej nemocnice v centre Mexika. Ak ti nebude niečo jasné alebo nebudeš vedieť, kde sa nachádza, zavolaj mi. Je to naozaj súrne. Any. Po prečítané tejto správy sa ma zmocnil obrovský strach. Čo sa stalo? A to najhlavnejšie, komu sa to stalo? Razom som stála na nohách a obliekla sa. Vzala som kľúče od auta, zamkla dom a upaľovala do nemocnice, do ktorej mi Any kázala prísť. Bola som tam naozaj rýchlo, no celú cestu som bola s nervami na konci. Stále som bola v obrovskom strachu, komu sa čo stalo. Keď som konečne dorazila pred nemocnicu, zaparkovala som, zamkla a utekala dnu hľadať Any. Pretláčala som sa dlhými bielymi chodbami. Síce táto nemocnica bola naozaj veľmi luxusne zariadená, naháňala mi hrôzu a strach. Áno, strach. Bála som sa. No kto vie prečo. Ešte ani neviem, čo sa stalo. Ale už čoskoro sa to konečne dozviem. Blúdila som chodbami, až kým som nezahliadla na jednej zo sedačiek, ktoré boli poukladané na chodbe, Any, ako ju objíma Poncho a ona sa celá triasla. Vyzeralo to, akoby plakala. Any plače? Ale čo také sa mohlo stať, že Any plače? Nechápala som, no šla som ďalej, aj napriek svojim obavám. Pomalým krokom som sa čoraz viac približovala ku krutej realite a čoraz viac som mala pocit viny. Ale nechápem prečo. Prečo by som sa mala cítiť vinná? Nechápem. Zovrel sa mi žalúdok a mala som chuť zutekať. Ja odvážna, čo sa vždy postaví pred priamu vec, som mala chuť utiecť. No v poslednej dobe sama sebe nerozumiem, nie to aby som ešte porozumela tomu, čo cítim.

Tak ma tu máte,“ povedala som Any a Ponchovi, keď som sa ocitla v dostatočnej blízkosti.

Prečo som sem mala prísť? A čo sa vlastne stalo?“ vystrašene som sa na nich zadívala a kládla im jednu otázku  za druhou.

Poncho si vstal a Any si začala utierať slzy. Pomaly zdvihla hlavu a zadívala sa na mňa. Zakrútila hlavou.

Prečo… prečo… prečo…“ začala Any, dávala si ruky ku hlave a potom ich vyhodila do vzduchu „prečo si ho nenechala, aby ti to vysvetlil? Prečo?“ kričala po mne a potom sa otočila k Ponchovi.„A ty… prečo si mu volal? Prečo si ich rušil?“ z očí jej opäť začali stekať prúdy sĺz. „Prečo?“ opakovala stále dokola.

Raz sa pozrela na mňa, raz na Poncha. No nechápala som, kam to všetko vedie. Čo tým myslí? Naráža na Chrisa?

Any, nerozumiem ti. Ak hovoríš o Chrisovi, tak…“ ani som nestihla dopovedať a hneď mi skočila do reči.

A o kom inom asi tak mám hovoriť?“ vstala zo stoličky a zoziapla po mne.Pokrčila som plecami, na tvári ľahostajný výraz. „Hovorím o Chrisovi!“ opäť skríkla, až som sa divila, kde nabrala toľko sily.

Myslela som, že sa začnú všetky steny otriasať. Až tak silno kričala.

Pozri, Any, on…“ opäť mi skočila do reči.

On čo? No tak, povedz to, on čo?“ podišla ku mne, chytila ma za plecia a zatriasla so mnou.

On ťa miluje, Dul. Preboha, kedy si to konečne uvedomíš?“ stále ma zvierala, až ma to bolelo.

Any, prosím ťa, pusti ma. Veľmi ma to bolí,“ prosila som ju, no ona nič.

Tvárila sa, akoby som jej nič nepovedala. Aj by som sa sama z toho vykrútila, no nechcela som jej ublížiť, keďže čaká bábätko.

A vieš ty vôbec ako teraz musí trpieť Ucker, ha? Máš aspoň predstavu, ako trpí?“ stále kričala a triasla so mnou.

Any, dosť. To by už stačilo,“ pridal sa do nášho rozhovoru Poncho.

Pribehol ku nám a odtiahol odo mňa Any, ktorá sa spočiatku bránila, no potom sa mu opäť rozplakala na ramene ako malé dievčatko.

Čššš, Any, to bude dobré, neboj sa,“ tíšil ju Poncho.

Nie, nič nebude dobré. Už nikdy nič nebude dobré,“ sykla.

No ja som stále nechápala a potrebovala som odpovede.

Any, prečo ma zrazu nenávidíš? Prečo ma obviňuješ? Prečo si ku mne hnusná? Prečo po mne kričíš? Čo som ti spravila?“ nechápavo som rozhodila rukami.

Už mi to naozaj začínalo poriadne liezť na nervy. Ruku som si položila na čelo a začala sa nervózne prechádzať hore dole.

A prečo ste ma vlastne zavolali sem?“ doložila som.

Any odstrčila Poncha od seba a nenávistne sa na mňa zadívala.

„Vieš prečo ťa nenávidím? Pretože ty za všetko môžeš. Kvôli tebe sme tu. Preto ťa obviňujem a som ku tebe hnusná. Preto sme ťa sem zavolali. Pretože kvôli tebe možno Chris zomrie!“

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz