IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [18.kapitola – „Obvinenia“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Čo-čo-čože?“ koktala som. Nemohla som uveriť tomu, čo mi teraz práve Any povedala.„A-a-ako to myslíš?“ stále koktavo som sa jej spýtala, no svoje zaskočenie som neskrývala. Práve naopak.

Z očí mi vyhŕkli slzy a pomaly som začínala veriť všetkému, čo mi práve povedala. Čo ak je to všetko pravda? Ale áno, musí to byť pravda. Teraz všetko pekne do seba zapadá ako skladačka. Každý dielik má svoje miesto. Any ma obviňuje. Kričí po mne. Je ku mne hnusná. Zavolali ma do nemocnice. Pre čo iné by to asi tak robila? Veď Chris jej je predsa ako mladší brat a nikdy si na neho nedá dopustiť. A ten sen? Ach bože, tá hnusná nočná mora sa stala skutočnosťou! Čo ak Chris naozaj zomrie? Čo bude potom? Potom ja, tak ako aj moja duša, zomriem spolu s ním.

Dul, sadni si.“ začal ma ťahať Poncho za ruku a ja, celá zaskočená a zamyslená som si ani nevšimla, kedy usadil Any.

Nechala som sa viesť na jednu veľkú sedačku, čo bola blízko nás. Na sedačke oproti nám sedela Any.

Vieš, Dul, ono to nie je celé tak, ako vraví Any. Ty za to predsa nemôžeš…

Ale môžem,“ skočila som mu do reči. To mi už po tvári stekali obrovské prúdy sĺz. „Ja som ho vyhnala bez toho, aby som si ho vypočula. Ja som sa k nemu správala hnusne. Ja som na vine. Len ja,“ protirečila som mu.

Poncho si vzdychol. „Nie, Dul. Pochop, za to, čo sa stalo, nemôže nik. Proste sa to stalo. Boh to tak chcel a určite aj vedel prečo. Všetko, čo sa stane, má svoj dôvod, Dul, ale to ty určite vieš. Len si, prosím ťa, zapamätaj, že ty za nič nemôžeš, áno?“ snažil sa ma upokojiť.

Pomaly som mu aj začínala veriť, no jedným som si bola na prosto istá. „To, že je Ucker tu, je len a len moja vina, chápeš?“ ukázala som na seba prstom. „Moja, moja, a len a len moja,“ takmer som kričala.

Nie, Dul. Any to tak nemyslela. Prosím ťa, odpusti jej to. Je veľmi precitlivená a ani nevie, čo hovorí. Neskôr to oľutuje a ospravedlní sa ti, no teraz sa ti za ňu ospravedlňujem ja. A, prosím ťa, never tomu, čo tvrdí. Ty si nemyslíš, že všetko, čo sa deje, má svoju príčinu?“ nadvihol obočie a čakal na moju odpoveď.

Ty sám dobre vieš, že áno, ale…

Žiadne ale,“ skočil mi do reči, tak ako to už niekoľko krát dnes spravila Any.„Prestaň sa trápiť a obviňovať, dobre? Možno sa to stalo preto, aby ste konečne boli spolu. Napadlo ťa to už?“ spýtavo sa na mňa zahľadel.

Pokrútila som hlavou, zahľadela sa na svoje ruky a nervózne sa “hrala“ s prstami, no slzy mi stále tiekli. Nedali sa zastaviť.

Tak vidíš,“ radostne zvískol Poncho. „Buď pekná, usmievaj sa a modli sa, aby sa Ucker z toho dostal, dobre? A potom môžete byť konečne spolu,“ usmial sa na mňa a brnkol mi po nose.

Lenže ja to nedokážem. Nedokážem sa usmievať, keď viem, že láska môjho života umiera,“ stále som plakala.

No tak, Dul,“ nadvihol mi bradu a prinútil ma pozrieť sa naňho. „Už sa netráp, dobre? Počkáme na doktora a uvidíme. Idem teraz ku Any, áno?“

Pomaly som prikývla. Poncho mi dal pusu na čelo a sadol si ku Any. Objal ju a pobozkal do vlasov. Ach, čo by som dala za to, keby ma takto objímal Ucker. Čo? Ani si to neviete predstaviť. Prosím, len nech sa z toho dostane. Nemôže to predsa dopadnúť ako v tom sne! Nemôže! On predsa musí žiť! Musí! Ináč by sa nikdy nedozvedel o tom, čo k nemu cítim. Ináč by nikdy nevedel, ako ho neskutočne milujem. Chcem s ním zdieľať všetko. Úplne všetko bez ohľadu na možné následky.

Prepáčte,“ vyrušil nás hrubší mužský hlas.

Otočila som sa a zbadala som muža v bielom plášti. Okolo krku mal masku, čo mal na tvári, a na hlave čapicu. Čo ma však desilo, bolo to, že mal na plášti krv. Chrisovu krv. Any bola razom na nohách a začala sa ho na všetko vypytovať.

Doktor, ako na tom je? Ako dopadla operácia? Žije, však? Však je živý? Povedzte mi, prosím vás, že je živý! Však nezomrel?“ sypala naňho všemožné otázky.

Ja som tiež vstala a to isté spravil aj Poncho. Podišla som k doktorovi a spoločne sme čakali, čo nám povie o zdravotnom stave môjho milovaného Chrisa.

V prvom rade sa upokojte, pretože to, čo vám poviem, vás môže poriadne zaskočiť,“ začal nás všetkých upokojovať, no my sme boli ako na ihlách.

Museli sme konečne vedieť, čo s ním je. Ale čo to vlastne povedal? Že nás môže zaskočiť to, čo nám povie? Ale prečo by nás to mali zaskočiť?

Ach nie, prosím vás, nepovedzte nám, že… ach nie,“ vzlykala som a slzy mi stále neprestávali tiecť.

Prosím vás, upokojte sa,“ opakoval svoje slová, no ja som sa nemohla upokojiť.

A ako som si všimla, tak ani Poncho a Any na tom neboli omnoho lepšie než ja. Obaja boli smutní, netrpezliví a uplakaní zároveň. Nechápem, ako sa to všetko mohlo stať. Je to úplne ako v tom sne. Ráno sa zobudím na pípanie mobilu. Prišla mi SMS-ka od Any. Písala, že mám hneď prísť do tejto nemocnice, že je to súrne. No vtedy som ani len najmenšou čiastkou mojej mysle nepomyslela na ten hrozný sen. Jednoducho nie. Nemohla som naň myslieť. Ale prečo? To naozaj netuším. Je to otázka na zamyslenie. Na zamyslenie sa nad všetkým, čo sa práve udialo, aj nad tým, čo nám chce doktor práve povedať. Čo také by asi mohol chcieť? Myslíte si, že Chris mohol… Ach, nie, Dul, ani na to nepomysli! Neopováž sa na niečo také myslieť! ohriaklo ma srdce. On predsa nemohol zomrieť, tak ako sa to stalo v tom sne! To nie! Musí žiť! Veď sa mu predsa musím ospravedlniť za všetko. Musím mu povedať, čo k nemu cítim. Nemohol zomrieť! Musíme toho ešte toľko stihnúť. On ešte predsa musí žiť! Jednoducho musí! Nie, neverím tomu snu. Jednoducho mu neverím a odteraz sa vynasnažím, aby som naň čo najrýchlejšie zabudla a sústredila sa len na moju a Chrisovu budúcnosť. Teda ak vôbec bude možná. Ak on miluje mňa tak veľmi ako ja jeho.

Tak nám to už konečne poviete?“ skričala som doňho plná zúfalstva a beznádeje. Totižto, nevedela som, čo sa práve odohráva s najväčšou láskou môjho života.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz