IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [19.kapitola – „Správy“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Viete, naozaj sa mi to hovorí veľmi ťažko, nakoľko ste jeho priatelia, ale… Je mi to naozaj ľúto, no váš priateľ… váš priateľ upadol do hlbokej kómy. A možnosť, že sa z nej preberie, je jedna k tisícke. Naozaj ma to veľmi mrzí,“ dokončil svoj monológ a previnilo stisol očné viečka.

Slzy sa mi rinuli z očí v čoraz väčšom množstve a nedalo sa to zastaviť. „A nedá sa to nejako vyliečiť? Neviem, či viete, ako to myslím, ale… Proste chceme, aby sa prebral,“ vravela som mu pomedzi slzy.

Niečo by tu aj bolo, ale je to veľmi nákladné. Je tu jedna liečba. Ale nie je sto percentná záruka, že sa preberie,“ varovne zdvihol prst.

Mne však bolo jedno, koľko by to stálo. Hlavne aby sa Chris zotavil. „Pán doktor, kľudne mu tú liečbu nasaďte. Ja ju celú zaplatím, dobre? My všetci chceme, aby bol Chris opäť tu medzi nami. A, prosím vás, nech to je čo najrýchlejšie,“ trvala som si na svojom a nedbala na možné následky.

Nebrala som ohľady na nič. Bola som zaslepená. Bola som zaslepená láskou, ktorú som cítila ku Chrisovi.

Dobre slečna, tak teda hneď, ako to bude možné, sprístupníme túto liečbu pre pacienta. Budeme sa snažiť, aby to bolo čo najrýchlejšie. Len dúfame, že zaberie a že sa preberie. Chvíľku ma tu počkajte a podpíšete mi potrebné papiere, dobre?

Pomaly som prikývla a sledovala muža asi v strednom veku ako sa pomaly od nás vzďaľuje za bielymi chodbami nemocnice. Na chvíľu som pocítila úľavu, no neskôr sa ma opäť zmocnil strach a pocit viny. Aj keď mi Poncho tvrdí, že ja za nič nemôžem, neverím mu. Any má pravdu. Ja za všetko môžem. Nenechala som si to vysvetliť a vyhodila som ho z môjho domu. Nedbala som na možné následky a stalo sa to, čo sa stalo. Nerozmýšľala som. Konala som bezhlavo. A teraz ponesiem zodpovednosť za svoje činy. Urobím všetko pre to, aby sa Chris prebral a bol v poriadku. Absolútne všetko.

Dul?“ oslovil ma tichý hlások.

Otočila som sa a čakala na ďalší útok od osoby, ktorá ma oslovila, no nespravila nič. Absolútne nič.

Ďakujem, že to pre neho robíš,“ len mi poďakovala.

Nemáš za čo, Any. Robím to preto, lebo chcem,“ strčila som si ruky do vrecka a čakala na jej reakciu.

No prekvapilo ma, keď ku mne podišla a objala ma. Najprv som nechápala, no potom som aj ja objala ju. Kým sme stáli takto v objatí na chodbe, stihol ku nám prísť lekár. Pomaly sme sa od seba odtiahli a ja som si sadla vedľa neho na sedačku, na ktorú si zatiaľ sadol, a čakala na pokyny.

Tak, slečna, tu to podpíšte,“ ukázal prstom na prázdnu linajku na papieri.

Vzala som si do ruky pero, ktoré mi podával, papier si položila na stôl a podpísala listinu.

Ďakujem a dovidenia,“ usmial sa na nás a chystal sa na odchod.

Pán doktor?“ zastavila som ho svojím menším pokrikom.

Áno?“ spýtavo sa na mňa zahľadel.

Môžeme ho vidieť?“ nádejne som sa ho spýtala.

Niekde v kútiku duše som dúfala, že to dovolí a my budeme aspoň na chvíľku môcť vidieť Chrisa. Aspoň na malú chvíľku.

Ale samozrejme. Len tam choďte najviac po dvoch, áno? Nechceme ho predsa rozrušiť,“ usmial sa na nás, zvrtol sa a pomalým krokom opäť kráčal po bielej chodbe až ku schodom.

Otočila som sa ku Any a Ponchovi. „Poďme teda za ním, nie?“ navrhla som.

Oni len prikývli a vydali sme sa na recepciu, kde sme sa informovali, aké je číslo Chrisovej izby. Hneď na to sme našli aj výťah, tak sme aspoň nemuseli ísť po schodoch, pretože jeho izba je až na štvrtom poschodí. Vošli sme teda do výťahu a stlačili sme číslo štyri. Výťah sa zatvoril a za pár sekúnd sa opäť roztvoril, no to už sme boli na príslušnom mieste. Vyšli sme z výťahu a hľadali izbu s číslom 136. Bola takmer v strede chodby, no nakoniec sme ju predsa len našli.

Ideš prvá, alebo máme ísť prví my?“ spýtal sa ma Poncho, keď sme už stáli pred Chrisovou izbou.

Choďte najprv vy. Ja pôjdem potom. Chcem tu s ním zostať. Chcem mu robiť spoločnosť,“ posnažila som sa o malý úsmev a vyčkala, až vojdú dnu.

Pomaly sa za nimi zaklapli dvere a ja som nervózne prekračovala z nohy na nohu a čas, ktorý tam strávili, sa mi zdal ako večnosť. Nikdy by som nepovedala, že sa stane niečo takéto. Nikdy by som si nepomyslela, že tak trochu dopomôžem ku smrti mojej lásky. Ale dosť! Už na to nemôžem myslieť! Teraz už len musím myslieť na to, že vďaka Bohu to prežil a že sa z toho dostane. Určite sa z toho dostane! Nemôžem pochybovať. Musím veriť a všetko dopadne dobre. Úplne všetko. Stále som nervózne prešľapovala z nohy na nohu a pohybovala sa tak zo strany na stranu. Myslela som, že už ani odtiaľ nevyjdú. Ale čo tam tak dlho robia? No čo asi, že sa pýtam. Veď Poncho je ako jeho brat a Any je úplne zúfalá, tak sa s ním určite zhovárajú. A ja som celá zúfalá z toho, že teraz tam nie som s ním, no potom, keď odtiaľ vyjdú, tam pôjdem ja a nepohnem sa od neho ani na krok. Nenechám ho ani na chvíľku samého. Nemôžem ho nechať samého! Čo ak sa mu za ten čas, čo by som pri ňom nebola, niečo stalo? To by som si nikdy neodpustila. Ja som tak trochu toto zavinila, nech každý vraví, čo chce. A ja si musím poniesť následky. Budem dávať na Chrisa pozor, aj keby ma to stálo zrušenie všetkých koncertov a akcií v blízkej dobe.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz