IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

Llama del deseo“ – [20.kapitola – „Čas plynie ako voda“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Konečne sa roztvorili dvere a Any s Ponchom vyšli na chodbu. Pozrela som sa na nich a stavím sa, že môj pohľad hovoril za všetko, pretože mi okamžite povedal to, čo som chcela počuť.

Vyzerá, že je v poriadku, no je stále v kóme. Môžeš ísť za ním.

Len som prikývla, na chvíľku sa na nich zahľadela a potom sa im stratila z dohľadu za dverami Chrisovej izby. Pomaly som sa otočila a zahľadela sa naňho. Nemohla som tomu uveriť. Priložila som si ruku na ústa a snažila sa zatlačiť slzy. Pomalým krokom som sa dostala až ku jeho posteli a chytila som svojou rukou tú jeho a pevne som mu ju stisla. Bol ponapájaný na veľa rôznych prístrojov, ktoré mu pravdepodobne pomáhali prežiť. Neverila som, že ho tu takto vidím. Takého bezmocného. A to všetko len kvôli mne. Len ja za to môžem.

Celé dni a noci som v trávila v nemocnici a plakala. Porušila som všetky moje vystúpenia, koncerty a rozhovory, pretože som sa na to vôbec necítila. Nemohla by som vystupovať pred tisíckami ľudí, tváriť sa, že som v poriadku a akoby sa vôbec nič nedialo. Jednoducho by som to nedokázala. Na takéto kroky som bola až príliš slabá. Dokonca som už ani nevnímala okolitý svet. Chodila som ako telo bez duše. Občas ma Any s Ponchom alebo Chrisova mama presvedčili, aby som sa šla domov vyspať a osprchovať, ale ináč som trávila všetok svoj čas v nemocnici pri Chrisovi. Chcela som byť pri ňom, až sa prebudí. Neprežila by som, keby sa tak stalo, zatiaľ čo by som ja bola doma. Ešte si máme toho toľko čo povedať. A hlavne ja jemu. No v prvom rade sa mu musím ospravedlniť. Hneď, ako otvorí tie svoje prekrásne hnedé očká a spozoruje okolitý svet, musím sa mu ospravedlniť za všetko, čo sa stalo. Veď predsa len kvôli mne tu takto bezvládne leží. Lekári mu nasadili liečbu, ktorú som mu zaplatila, no stále sa jeho stav nemení. Už sú to celé dva mesiace, čo to takto trvá. Miestami aj váham, či sa vôbec niekedy prebudí…

Nie, on sa predsa musí prebudiť!“ ohriaklo ma moje srdce.

Jednoducho musí!“ dodalo.

Ou, a aby som nezabudla, Any s Ponchom sa za ten čas, čo tu Ucker leží, stihli aj zosobášiť a Any už je vo štvrtom mesiaci, tak jej už trošku aj vidno bruško. Sú spolu neskutočne šťastní. Ach, čo by som dala za to, keby som bola aj ja taká šťastná s mojou jedinou láskou – s Christopherom Uckermannom, ktorý tu už dva mesiace len tak bezvládne leží. Opäť, snáď už po tisíci raz, som vstala zo sedadla, utrela si slzy a vošla do Chrisovej izby. Našťastie mal izbu sám pre seba. To ma tešilo, pretože som sa mu aspoň mohla vždy úprimne vyrozprávať. Rozprávala som mu o všetkom. Síce spal, no bola som si istá, že ma počuje. Opäť raz som si sadla na stoličku ku jeho posteli a jeho ruku som zovrela v tej svojej, zatiaľ čo druhou som ho hladila po tvári.

Chris, láska moja, prosím ťa, bojuj. Vydrž to. Ja viem, že to máš veľmi ťažké, ale máme si toho ešte toľko čo povedať. Máme toho ešte toľko spolu prežiť. Prosím ťa, neopúšťaj ma. Ja ti to ešte nedovolím. A vieš čo? Any s Ponchom sa včera vzali. Prinútili ma ísť sa pozrieť aspoň na chvíľku na ich svadbu, a bola naozaj famózna. Bola prekrásna. A Any vyzerala ako princezná z rozprávky. Mala na sebe krásne biele čipkované šaty, ktoré jej siahali až po zem a z vlasov sa jej vinul závoj rovnakej farby. Na hlave mala ešte korunku ako pravá princezná. A Poncho ju čakal pri oltári. Bol to jej princ, čo jej pricválal ako na bielom koni. Obaja naozaj vyzerali veľmi šťastne. A nie len vyzerali. Boli šťastí, sú šťastní a ešte aj budú šťastní. A ich šťastie sa stokrát znásobí, len čo sa im narodí dieťatko. Ozaj, to mi pripomína – vieš, že je Any už vo štvrtom mesiaci? A už jej trošku aj vidno bruško. Naozaj jej to s tehotenstvom veľmi pristane. A vidíš, ďalší dôvod, prečo sa musíš prebudiť. Nemôžeš to premeškať. Nemôžeš premeškať vidieť Any tehotnú. Je naozaj prekrásna. Budeš sa diviť, ako opeknela. Všetci ťa podporujeme a chceme, aby si sa ku nám skoro vrátil. Každý deň sa modlíme, aby sa tak stalo čo najskôr, a každý deň sa na teba chodia pýtať rôzny ľudia. Niektorých ani nepoznám, ale nečudujem sa. Veď ja predsa nemám ako poznať napríklad tvojich hereckých kolegov alebo tvojich šéfov, nie?“ zasmiala som sa a jemne si utrela slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí. „A neboj sa o mňa. Som naozaj v tom najlepšom poriadku. Ty len stále bojuj a mysli na to, že ťa tu čaká mnoho ľudí, ktorí…“ už som to nevydržala a rozplakala sa. So slzami sa mi hovoril oveľa ťažšie „ktorí ťa… ktorí ťa…“ koktala som.

Sklopila som hlavu a snažila sa potlačiť svoje emócie pred Chrisom, no nešlo to. Nakoniec som však predsa len dopovedala to, čo som chcela

ktorí ťa milujú.“ po tejto vete som sa rozplakala ešte viac, no Chrisovu ruku som nepustila.

Stále som ju zvierala vo svojej dlani. Jediné, čo som spravila, bolo to, že rukou, ktorou som ho hadila po tvári, som si teraz utierala slzy, ktoré sa rútili z mojich očí ako vodopád. Zrazu sa však stalo niečo, na čo som čakal celý čas, čo som tu zatvorená medzi týmito štyrmi stenami. Chris stisol rukou tú moju. Rýchlo som zdvihla hlavu a zahľadela sa na naše ruky. Tentoraz ma držal za ruku on. Bola som zmätená. Nevedela som, či sa konečne prebral, alebo sa mi to len zdalo. Či sa mi to nezdalo z toľkého plaču a zúfalstva, ktorému som v poslednej dobe veľmi často podľahla.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz