IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [23.kapitola – „Lúčenie“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Usadila som ho do obývačky a začala. „Čo tu robíš?“ oborila som sa na neho a ruky si prekrížila na prsiach. „Prišiel som, lebo sa s tebou musím porozprávať,“ odvetil. „Ale ja sa s tebou nemám o čom rozprávať!“ skričala som doňho. „Dul, prosím ťa, porozprávajme sa. Viem a vidím, čo s tebou spravilo to, čo som ti v nemocnici povedal, a naozaj sa ti za to z celého srdca ospravedlňujem. Ublížil som ti až príliš, aby som mohol od teba chcieť, aby sme boli opäť spolu. To by som bol úplný sebec, keby som od teba niečo takéto žiadal. A preto som sa rozhodol, že odídem. Odídem ďaleko, aby si si mohla usporiadať myšlienky a taktiež sa znova zamilovať a aby si na mňa konečne zabudla, pretože táto láska ťa ničí. Ničí ťa a ja sa už viac nemôžem pozerať na to, ako trpíš. Jednoducho to nejde. Preto som sa teraz s tebou prišiel rozlúčiť. Všetko, čo sme spolu prežili, bolo krásne a budem na to spomínať do konca svojho života, to prisahám. A teba prosím len o jedno … zariaď si svoj život tak, aby si bola šťastná a nájdi si muža, s ktorým budeš môcť mať dcérku, po ktorej tak veľmi túžiš,“ usmial sa na mňa, vstal a chystal sa na odchod, no ešte som ho chytila za ruku a tým ho prinútila, aby ma počúval. „Chris, prosím ťa, neodchádzaj. Pekne ťa prosím. Nenechaj ma tu samú. Prosím, neodchádzaj. Ja ti všetko odpúšťam, len, prosím ťa, neodchádzaj,“ vravela som pomedzi slzy, ktoré mi stekali z očí ako vodopád. Chris ku mne podišiel, zotrel mi slzy z tváre a prehovoril. „Prepáč, Dul, ale ja musím odísť. Už nemôžem dopustiť, aby si sa trápila kvôli mne alebo kvôli niečomu, čo by som ti povedal, tobôž urobil. Naozaj nie. Vytrpela si si už toho kvôli mne dosť. Teraz musím odísť a nechať ťa tu, aby si si mohla usporiadať život, založiť rodinu…“ priložila som mu prsty na ústa a tým ho prinútila, aby mlčal. „Chris, kedy konečne pochopíš, že jediné, čo v živote chcem, si ty? A ak budem mať rodinu, tak jedine s tebou?“ zmorene som sa na neho zadívala. Neurobil nič. Nič, čo som čakala, že urobí. „Prepáč, Dul, ale si zmätená. Raz sa mi za to poďakuješ. Zbohom,“ odvetil mi, pustil ma z náručia a nechal ma tu samú, len s mojimi myšlienkami.

Chris

Nemohol som dopustiť, aby sa Dul naďalej trápila kvôli mne. Aj keď ma to veľmi bolelo, musel som ju tam nechať. Už som nevládal takto ďalej žiť. Odišiel som. Odišiel som navždy z jej života, aby mohla byť konečne šťastná s niekým, koho bude milovať.

O NIEKOĽKO MESIACOV

Dul

„Bože, Any, tá je prekrásna,“ prihovorila som sa jej, keď som ju prišla pozrieť do pôrodnice. „Je celá po tebe. Ale aj z Poncha má niečo. Aké ste jej dali meno?“ zvedavo a s úsmevom na perách som sa na ňu zahľadela. „S Ponchom sme sa rozhodli, že jej dáme meno Isabella a budeme ju volať Bell alebo Bella,“ s úsmevom mi odpovedala. „To je naozaj prekrásne meno. Tejto princezničke sa nesmierne hodí,“ odvetila som a pohladkala malú po hlávke. „Chceš si ju podržať?“ navrhla mi Any. „Veľmi rada,“ usmiala som sa na ňu a opatrne si vzala malú Bell na ruky a jemne som ju pobozkala na hlavičku. „Ahoj, krásavica. Si taká nádherná,“ začala som sa jej prihovárať. „Taká maličká. Ja som tvoja teta Dulce. Ani si nevieš predstaviť,

ako veľmi ťa milujem. Milujem ťa ako svoju vlastnú. Budem si ťa rozmaznávať, aj keď mi to tvoji rodičia nedovolia,“ na mojich posledných slovách sa Any zasmiala.

O ROK

„Any, myslím, že by ste s Ponchom mohli ísť niekam na dovolenku. Čo máte malú, tak ste ešte nikde neboli,“ dohovárala som jej, zatiaľ čo Poncho šiel uspať malú Bell. „Dul, to vieš, že ja by som rada niekam šla a určite aj Poncho, ale s malou to nebude také, ako keby sme šli sami. Budeme musieť na ňu dávať stále pozor a na seba si sotva nájdeme čas,“ zúfala Any. Zrazu mi nad hlavou blikla žiarovka a ja som na tvári vyčarovala obrovský úsmev od ucha k uchu. Any sa na mňa so strachom pozerala. „Ach nie, Dul. Nepovedz mi, že ťa niečo napadlo,“ vystrašene na mňa pozerala. „Neboj sa, Any, naozaj to nie je nič zlé,“ snažila som sa ju povzbudiť. „No tak spusť, počúvam ťa,“ poverila ma a ja som ani na sekundu nezaváhala a začala rozprávať. „Pozri, Any, ak chceš, ja sa vám o malú postarám a vy môžete niekam ísť. Mám ju strašne rada a dosť som si na ňu zvykla. Postarám sa vám o ňu, neboj sa. Pokojne choďte aj na dva týždne. Niekam ju vezmem. Zabavíme sa spolu. Naozaj, ver mi,“ navrhla som jej a usmiala sa na ňu. „Dul, to myslíš vážne?“ neveriacky sa ma spýtala. Prikývla som. „Ach Dul, ani nevieš, aká som ti vďačná. A Poncho bude určite tiež nadšený, keď sa to dozvie. Ale povedz mi prosím ťa jedno – ešte stále miluješ Chrisa, však?“ opatrne sa ma spýtala. Len som prikývla a vzdychla. „Áno Any, ale teraz to nechcem rozoberať. Nechaj to tak,“ odvetila som. „Dobre teda, ale ak budeš čokoľvek potrebovať, som tu, áno?“ Prikývla som, poďakovala sa jej, rozlúčili sme sa a odišla som domov, kde som si ľahla do postele a razom zaspala.

 

Zobudil ma až telefonát okolo ôsmej. „Prosím,“ povedala som rozospatým hlasom. „Ahoj Dul, tu Any. Poncho súhlasil a už sme si aj objednali letenky na dnes poobede,“ kričala mi do telefónu celá šťastná. „Vážne? To je fakt super. Asi ste už dlho spolu nespali, však?“ podpichla som ju. „Dul!“ skričala po mne. „Dobre, dobre, beriem to ako áno,“ zasmiala som sa. „Kedy mi teda prinesiete malú?“ zmenila som tému. „Už sme ju pobalili, za takých dvadsať minút sme u teba, áno?“ „Dobre,“ odvetila som a následne položila. Vzdychla som si, vstala z postele a následne sa vybrala do kúpeľne. Tam som sa učesala a namaľovala. Potom som si obliekla fialový top, potrhané džínsy a čierne čižmy. Následne som sa išla najesť. Ani som nestihla poriadne odložiť špinavý tanier a už sa rozzvonil zvonček. Šla som otvoriť. Už tam stála Any s malou na rukách a Poncho z auta vyberal nejaké veci. „Ahojte,“ veselo som ich pozdravila. „Dul, dúfam, že to zvládneš. Prepáč, že sme ti ju doniesli tak narýchlo a tak skoro, ale za pár hodín nám už letí lietadlo a musíme sa ešte pobaliť,“ vysvetľovala mi. „To nevadí, Any, naozaj. Nejdete ďalej?“ spýtala som sa. „Nie“ pokrútila hlavou „Poncho ti len donesie všetky veci malej, ktoré by si mohla potrebovať, a vyrážame naspäť, aby sme sa stihli pobaliť,“ vysvetlila mi. „Aha, dobre. Ako povieš,“ zasmiala som sa. „A kam vlastne idete?“ „Na Maledivy,“ odvetila. „Páni, tak to ste si vybrali naozaj prekrásnu destináciu. Tak si to tam užite,“ usmiala som sa na Any. „Neboj sa, Dul, užijeme si to,“ ozval sa Poncho hneď sa Any. „Kde ti to môžem dať?“ jemne nadvihol veci, ktoré držal v ruke. „Pokojne to polož do chodby, ja si to už potom poupratujem,“ odvetila som. Prikývol a uložil mi tašky, ktoré doposiaľ niesol, ku schodisku. „Mala by si tam mať všetko potrebné. Keby niečo, zavolaj nám, áno? A my ti budeme každý deň volať, pokiaľ sa nám bude dať,“ primiešal sa do nášho rozhovoru Poncho a usmial sa na Any. „Ale, ale… nie že omeškáte to lietadlo. Tak už bežte,“ mierne som im rozkázala a zasmiala sa na nich. Vzala som si od Any malú Bell, ešte som chvíľku počkala, kým sa s ňou rozlúčia a potom bolo už počuť za nimi len štrkot pneumatík na skalnatej ceste. Zavrela som dvere a začala sa prihovárať malej Bell. „Tak Bell, čo ideme robiť? Čo by si chcela robiť s tetou Dulce, ha?“ usmiala som sa na ňu.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz