IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [29.kapitola – „Nemiznúce obavy“]

BY

 

0 COMMENT

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z16

Spolu s mojimi myšlienkami som sa dostala až do obývačky, kde som ho našla! Podišla som k nemu bližšie a zistila som, že spinká. Áno, Christopher Uckermann, do ktorého som stále beznádejne zamilovaná a s ktorým som sa pred chvíľou pohádala a vynadala mu, teraz sladko spí v mojej obývačke. Takže on neodišiel! On tu ostal! Som to ja ale hlupaňa! Ako som si len mohla myslieť, že odišiel bez rozlúčky? Veď on predsa taký nie je. Nikdy, ešte keď sme boli skupina mi to neurobil a neurobil mi to ani teraz, za čo ho veľmi obdivujem, po tom všetkom, čo som mu povedala. Keby som ja bola na jeho mieste, nechcela by som ho ani vidieť. Keby som mu povedala to, čo mi povedal on a následne by mi povedal to, čo so mu povedala ja, tak by som ho už asi v živote nechcela vidieť. Potichu som sa vybrala ku skrini a vybrala odtiaľ deku, ktorou som následne prikryla Chrisa, aby mu nebola zima. Kľakla som si ku nemu a celý čas som na neho hľadela. Nemohla som uveriť tomu, že ho tu mám, že je pri mne. Síce by tu za normálnych podmienok určite neostal, ale zaspal tu a ja nemám v pláne ho zobudiť. Nech si len pekne spinká. Aj ja sa idem vyspať. Vstala som a potichu sa vytratila z obývačky. Zamkla som vchodové dvere a taktiež dvere, ktoré viedli na terasu, aby sa sem náhodou nevkradol nejaký zlodej, a pomalým krokom som sa dostala až ku mojej izbe. Tam som sa potichu prezliekla do nočnej košieľky, v kúpeľni som sa odlíčila a následne si ľahla do postele ku Bell a po chvíli som už bola v čarovnej ríši snov.

Ráno som sa zobudila na moje prekvapenie dosť skoro. Ešte skôr než Bell. Bolo niečo po pol siedmej. Skúšala som ešte zaspať, no nedarilo sa mi to, tak som nakoniec neochotne vstala z postele a potichučky sa vybrala dole do kuchyne, aby som sa mohla najesť, pretože môj žalúdok sa ozval hneď, ako som rozlepila oči. Potichu som sa snažila zísť dole po schodoch, čo sa mi nakoniec aj podarilo a bola som sama sebe vďačná za to, že som nezobudila Bell. Chcem, aby si ešte pospinkala, lebo po včerajšku musí byť naozaj unavená. Na druhej strane som bola neskutočne zvedavá, či tu ešte Chris ostal, alebo už odišiel. Potichu som prišla až do obývačky, no už som ho tam nenašla.

Odišiel si. Bez rozlúčky. Veď čo som, ja sprostá, čakala? Že sa rozlúčiš? Hahaha, to bol naozaj skvelý fór. Po to všetkom čo sa…“ s týmito slovami som sa približovala do kuchyne, až som svoj príval slov musela zastaviť, keď som uvidela, čo som uvidela. Alebo skôr koho.

Chris stál pri kuchynskom pulte a nemo na mňa hľadel. Nevedela som, čo mám povedať, a očividne to nevedel ani on. Pár minút sme na seba len tak nemo hľadeli, až nakoniec naše hromové ticho prerušil Chris.

Nikdy by som neodišiel bez rozlúčky,“ povedal a mne na tele naskočila husia koža.

Až teraz som si uvedomila, že tu stojím len tak v mini nočnej košieľke a nedala som si ani župan. Nevadilo mi, že tu takto pred ním stojím, ale bola mi dosť veľká zima. Avšak môj mozog ma však našťastie stihol včas upozorniť, že by som mala niečo povedať na to, čo mi pred malou chvíľou povedal Chris.

Ja viem. Ver mi, viem to. To, čo som povedala, bolo… proste to bolo hlúpe. Nerozmýšľala som a… proste som bola zmätená. Zabudni na to,“ vysvetlila som mu a následne si sadla na stoličku za stôl a tvár schovala do dlaní.

Chris si sadol vedľa mňa a prihovoril sa mi.

Dulce, deje sa niečo? Cítiš sa dobre?“ starostlivo si ma prezeral.

Ruky som si odkryla z tváre a prikývla som na znak súhlasu.

Dobre, ja teda pô…“ Nestihol dopovedať, čo chcel, pretože sa zrazu ozval detský plač.

Razom som bola na nohách. Vybehla som hore schodmi a uvidela malú Bell sedieť na posteli a plakať. Vzala som si ju na ruky a utíšila ju. Po chvíli sa upokojila a prestala plakať. Utrela som jej slzy z tváričky, prebalila som ju a obliekla. Po celý čas som sa na ňu usmievala a prihovárala sa jej. Je strašne zlatučká. Mám ju strašne rada. Kiež by som aj ja niekedy mala takú krásnu dcérku. Už len nájsť nejakého vhodného potenciálneho otecka. A ten by tu vlastne aj bol. Chris. S ním by som chcela mať dieťa. S nikým iným, len s ním. Ale nejdem si nahovárať nezmysli, on by o to nikdy nestál, stačilo mi, čo všetko mi povedal pred skoro dvomi rokmi v nemocnici. To mi plne stačilo. Zatriasla som hlavou a snažila sa zahnať tieto myšlienky. Keď bola Bell oblečená, obliekla som si župan, vzala si ju na ruky a zišla s ňou dole do kuchyne za Chrisom. Teda ak tam ešte stále je.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz