IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Llama del deseo“ – [6.kapitola – „Náhly spád“]

BY

 

4 komentáře

 

"Llama del deseo", Dulce, Novinky, Ucker, Z15

Dulce

Tak a je to tu. Zajtra má moja milovaná sestrička veľký deň. Neskutočne sa teším. Ach, keby som tak aj ja zažila raz takýto deň s najväčšou láskou môjho života. S … Ach nie Dul, už na neho konečne nemysli. Ohriaklo ma moje vnútro. Potriasla som hlavou a snažila sa zahnať tieto myšlienky.

Myslela som na všetko, čo som momentálne dosiahla. Dokrútila som seriál „Verano de Amor“ a začala som nahrávať svoj sólový album s názvom „Extranjera“, ktorý chcem rozdeliť do dvoch častí, takže toto, ktoré teraz budem nahrávať, sa vola „Extranjera Primera Parte“. Som sa seba neskutočne hrdá. Ale už dosť mojich zmýšľaní a idem sa konečne pokúsiť zaspať. Ľahla som si teda do postele a s myšlienkou na zajtrajšiu svadbu zaspala a preniesla sa do čarovnej krajiny snov. Zobudila ma až SMS-ka, ktorá mi prišla. Bola od Any. Naozaj som sa čudovala, pretože odvtedy, ako sa RBD rozpadla, sa mi neozvala a ani ja jej, pretože sme obe zaneprázdnené. Posadila som sa na posteľ a začala čítať.

        V správe stálo: “Ahoj Dul keď sa zobudíš, príď, prosím ťa, čo najrýchlejšie do súkromnej nemocnice v centre Mexika. Ak ti nebude niečo jasné alebo nebudeš vedieť, kde sa nachádza zavolaj mi. Je to naozaj súrne. Any.“

Keď som tú správu dočítala, zmocnil sa ma strach. Nevedela som síce, čo sa stalo, no cítila som, že to nebude nič dobré. Snažila som sa upokojiť, no nešlo to. Bola som pod neskutočným stresom. Aj som zabudla na to, že Blanca má dnes svadbu. Razom som vyskočila z postele, natiahla na seba prvé tričko a nohavice, na ktoré som natrafila, vzala mobil, kľúče od auta a rýchlo som bežala dole schodmi rovno ku dverám. Nič ma nezastavilo, ani môj žalúdok, ktorý zíval prázdnotou a dával mi to jasne najavo.  Naznačoval mi, aby som do seba aspoň niečo hodila, no ja som na to momentálne nemala čas a ani náladu. Ovládol ma strach. Až taký strach, že som nemohla absolútne nič. Nebola som schopná nič urobiť, nieto ešte niečo zjesť. Ja viem, je to divné, keď ani neviem, čo sa stalo, no niekde v podvedomí cítim, že sa stalo niečo zlé. Niečo veľmi zlé. Niečo, čo poznačí navždy môj život aj život všetkých ostatných. Neviem prečo, ale skrátka som to tak cítila. A možno si to len namýšľam. Ja neviem. Už neviem, čo si mám myslieť, čo mám robiť, ako sa mám správať. Neviem vôbec nič. Ale to je teraz vedľajšie.

Najprv musím nájsť kľúče od domu. Nemôžem sa predsa zabuchnúť. Prehľadala som všetky police, čo boli v chodbe a nič. Nikde som ich nevedela nájsť. Pozrela som sa na hodinky, čo som mala zapnuté na ruke. Ukazovali desať hodín. Ach bože, to je už toľko? Musím si švihnúť. Kde som len dala tie prekliate kľúče? Poobzerala som sa okolo seba a všimla som si, ako spod jedného stolíka vytŕča kúsok plyšového macka. Takého, akého mám na mojich kľúčoch od domu. Spadla som na kolená v nádeji, obrovskej nádeji, že sú to práve tie kľúče, ktoré hľadám. Potiahla som za macka a vytiahla ich von. Boli to oni. Konečne. Našla som ich. Teraz už musím bežať do tej nemocnice, o ktorej mi vravela Any.

Rýchlo som vybehla von, zamkla za sebou, nasadla do auta a neskutočne rýchlo som sa rútila do tej nemocnice. Nemala som pojem o tom, ako rýchlo idem, nevnímala som čas, nevnímala som nič. Bola som úplne mimo. Ako niekto úplne iný. Určite som porušila hneď niekoľko dopravných predpisov, ale neriešila som to. Hlavné pre mňa bolo sa čo najskôr dozvedieť, prečo ma Any tak naliehavo volala do tej nemocnice. Písala, že je to súrne. Ale čo sa tak mohlo stať. Ach nie, dúfam len že sa nič nestalo Chrisovi. To by som naozaj neprežila. Netuším, čo by som robila, keby sa mu niečo stalo. Ale radšej som na to nemyslela a sústredila sa na šoférovanie. No stále som nemohla dostať z hlavy to, čo všetko sa mohlo stať. Vŕtalo mi v hlave, čo sa stalo, ale nič mi nenapadalo. Bola som ako vygumovaná. Už aby som bola v tej nemocnici. A čo nevidím? Tú nemocnicu, do ktorej mi Any napísala, že mám prísť. To je ako keby som šibla čarovným prútikom a ocitla sa práve na tom mieste, kde chcem byť. Nemohla som uveriť tomu, že som tu tak rýchlo zašla. Možno to bolo preto, že som šla až priveľkou rýchlosťou, alebo to bolo preto, že som nevnímala čas a sústredila sa len na to, čo sa stalo a hlavne komu sa to stalo. No teraz som svoje myšlienky zahodila za hlavu, v rýchlosti vystúpila z auta, zamkla ho a utekala k hlavnému vchodu.

Vošla som dnu a začala bezhlavo blúdiť po celej nemocnici. Steny boli biele, všade okolo sa motali sestričky v bielych plášťoch a aj napriek tomu, že je to súkromná klinika a jej vybavenie bolo naozaj prvotriednej kvality, naháňalo mi to tu hrôzu, tak ako mi naháňajú hrôzu všetky nemocnice. No teraz som sa na to snažila nemyslieť a stále som chodila po tej nemocnici. Človek by si bol pomyslel, že stále len chodí dookola. Pripadala som si ako dáka stratená vec, ktorá nedokáže nájsť svoje miesto. No ja som to nevzdávala. Stále som chodila po nemocnici, prechádzala jednu bielu chodbu za druhou. Boli strašne dlhé. Pripadali mi nekonečné. Akoby nikde nemali koniec. Zahla som za roh a tam sa mi objavili schody. Chytila som sa zábradlia a opatrne som začala vystupovať hore. Jeden po druhom. Až som sa konečne dostala na ďalšie poschodie.  Prechádzala som aj týmito chodbami, no keď som ich opäť celé prešla, nič. No našla som ďalšie schodisko. Chcela som to už vzdať. Myslela som si, že si zo mňa niekto vystrelil, no dobre som spravila, že som sa nevrátila domov.

Vyšla som hore tými schodmi a tam som hneď na ľavej strane zahliadla Any. Plakala. Ale prečo plače? Vedľa nej sa zračila ďalšia postava, ktorá mi tiež nebola neznáma. Ako som sa pomaly k nim približovala, zistila som, že je to Poncho. Črty jeho tváre a jeho postava svedčili sa všetko. Poncho jej voľačo pošepkal a Any zdvihla hlavu. Zadívala sa na mňa. Oči mala celé červené a opuchnuté a jej tvár zdobili čierne šmuhy od mejkapu. Videla som na nej, že sa stalo niečo vážne. Ale čo? Čo také sa mohlo stať? Neviem to. Keď som už bola v dostatočnej vzdialenosti, pozdravila som sa im.

Ahojte. Čo … čo sa stalo?“ vykoktala som zo seba a tiež som už mala slzy na krajíčku.

Ucker … Ucker …“ koktala Any.

No tak Any, už ma nenaťahuj a povedz mi, čo sa stalo Uckerovi,“ skočila som jej do reči, dobre že som nezačala kričať.

Ucker mal autonehodu. Operovali ho, ale neprežil to. Je nám to ľúto,“ povedal namiesto Any Poncho.

Ja som tam stála ako soľný stĺp neschopná čokoľvek povedať a po tvári sa mi začali kotúľať slzy.

Komentáre

4 Komentárov na "„Llama del deseo“ – [6.kapitola – „Náhly spád“]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Števka
Host

ale no tak muselo to skoncit zrovna v tom najlepsiom skoro som sa na konci rozplakala dufam ze to vsetko sa Dul len snivalo

Paula
Host

ahoj Lea, ďakujem ti veľmi pekne za krásne slová a pochvalu :-) veľmi ma teší tvoje nadšenie voči tejto poviedke :-) dúfam, že postupom času ťa neprestane nudiť :-P no ešte ťa natrápime dosť, pretože poviedka má pomerne veľa častí :-D

Baška
Admin

Lea o to presne nám ide, aby to bolo napínavé :) Ďakujeme za krásne slová, prečíta si ich určite aj autorka ;)

Lea Molnárová
Host

TOTO je psychické týranie :D vy vždy skončíte v tom najlepšom a ja ptm len nad tým rozmýšľam ako to dopadne……Ja sa do takýchto príbehov vždy vžijem a ptm sa trápim a aj smejem s nimi,……… už sa nwm dočkať zajtrajška…….. je to super :D krásne, nádherné, skvelé, veľká chvála autorke, má naozaj talent…..

wpDiscuz