IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [15.kapitola]

15

Podišla som k nemu a zotrela mu z tváre slzy, ktoré sa mu vydrali na povrch.

„Čo tu robíš? Ako si ma našla?“ nechápavo na mňa hľadel.

„To teraz nie je podstatné,“ pokrútila som hlavou a chytila ho za ruku.

11908087_10203785490032412_912830415_nPostavil sa. „Myslel som, že keď som odišiel tak náhle, bez rozlúčky a už sa ti neozval, začneš ma nenávidieť,“ priznal.

Rázne som pokrútila hlavou. „Nie, to vôbec nie. Bála som sa o teba. Zisťovala som, čo sa s tebou deje hneď ako som sa dnes ráno vrátila do školy.“

„Prepáč, že som sa ti neozval. Mal som to urobiť, len… Všetko sa zbehlo tak rýchlo a nemal som najmenšiu šancu o niečom uvažovať, no naozaj ma to veľmi mrzí a…“ začal sa mi ospravedlňovať, no ja som mu skočila do reči.

„Poncho, prosím, neospravedlňuj sa mi, nemôžeš za to, čo sa stalo a vedz, že mi to je naozaj moc ľúto.“ Po celý čas som mu uprene hľadela do očí a držala ho za ruku.

11913016_10203785490072413_841266475_nPritiahol si ma k sebe a silno ma objal. Jednou rukou mi prechádzal po chrbte, zatiaľ čo druhú zaboril do mojich vlasov. „Annie…“ zašepkal moje meno. „Annie…“

„Som tu, neboj sa, som pri tebe,“ pošepkala som mu do ucha a hladila ho po chrbte. Vedela som, že potrebuje útechu a hlavne potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť a ja som odhodlaná vydať sa na túto tŕnistú cestu bez ohľadu na to čo si o tom pomyslia ostatní.

Trocha sa odo mňa odtiahol, tak, aby sme si videli do tváre. Pomaly, pomaličky sa ku mne začal nahíňať. Naše nosy sa jemne dotkli, cítila som jeho dych na svojej pokožke. Môj tep sa zrýchlil, srdce mi začalo biť silnejšie a…

„Poncho!“ začuli sme ženský krik a okamžite od seba odskočili. Pozreli sme sa smerom, od ktorého prišiel a zbadali nejakú pani v strednom veku, veľmi skromne oblečenú. Vlasy mala neupravené, mastné, vyčesané do copu, tvár strhanú s občasným výskytom vrások. Keď som sa na ňu lepšie zadívala, všimla som si jej prísny výraz v tvári a prudký dych.

„Ahoj mama. Toto je Annie, spolužiačka zo školy,“ predstavil ma. Takže toto je jeho mama?  Ale áno, istá podoba by tam bola…

„Veľmi ma teší,“ podala som jej ruku, ktorú však ona neprijala.

„Mňa nie! Vraj spolužiačka… Pche! Kto vám to má uveriť?! Povedz, čo máš v úmysle s mojím synom, ty striga!!“

„Prosím…?“ šokovane som na ňu hľadela neschopná vysloviť čo len hlásku.

„Mama, o čom to tu hovoríš? Prestaň Annie bezdôvodne urážať,“ vložil sa do nášho rozporu Poncho.

„Čo si slepý, Alfonso?! Len sa na ňu pozri! Takíto ľudia nikdy nemajú dobré úmysly! Je to len obyčajná bosorka, nič viac! Na chvíľu ti bude dobrá, bude sa ti líškať, bude k tebe milá… Ale ona ti chce len obalamutiť hlavu a potom ťa aj tak odkopne ako nejakú použitú handru!“ začala kričať ako zmyslov zbavená.

„Mama, o čom to tu, prosím ťa, hovoríš? Annie vôbec nie je taká, za akú ju považuješ,“ trocha na ňu zvýšil hlas, no hneď ako si to uvedomil ho zase preladil na pôvodnú výšku.

„Len sa na ňu pozri! Dobre sa na ňu pozri, chlapče! Vidíš, čo má na sebe? Samé fajnové značkové handry, ktoré stáli viac než moja ročná výplata! Ty jej nemáš čo ponúknuť! Len sa s tebou zahrá! Využije ťa ako takého panáčika a potom ťa odkopne! Jediné, čo ťa pri nej čaká, je utrpenie!“ zalomila rukami a kričala po svojom synovi, ktorý bol v nemom úžase z toho, akú ženu pred sebou vidí.

„Radšej pôjdem,“ pošepla som Ponchovi a vydala sa na odchod, avšak jeho ruka ma prinútila zmeniť svoje rozhodnutie.

„Nie, nikam nepôjdeš, ostaneš tu,“ venoval mi letmý pohľad, potom sa však opäť pozrel na svoju mamu.

„Ale Poncho…“ začala som mu oponovať, avšak on mi hneď skočil do reči.

„Žiadne ale. Ostaneš tu a bodka,“ zavelil a ja, neschopná pohybu, som ostala stáť na mieste hladiac do zeme.

„Čo je na tej dlážke také zaujímavé, ha?! Hanbíš sa, lebo som ťa odhalila, však?“ vyštekla Ponchova mama.

No super. Čo teraz? Mám sa brániť, mám bojovať alebo mám byť radšej ticho? Nevedela som sa rozhodnúť. Na jednej strane nechcem Ponchovi spôsobiť zbytočné problémy, no na tej druhej sa nechcem nechať bezdôvodne urážať.

Rozhodla som sa.

Komentáre

1 Komentár na "„(Ne)Dokonalosť“ – [15.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Lola
Host

Tak tohle jsem vážně nečekala

wpDiscuz