IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [17.kapitola]

MYM

Na túto otázku mi žiaľ nikto nedokázal odpovedať a moje vnútro pre to neskutočne trpelo. Trpelo za niečo, v čo som nikdy neverila, že sa stane – nikdy som neverila, že by som niečo mohla cítiť k Ponchovi. Nemohla som si to pripustiť. Avšak teraz sa tak stalo a ja sa neviem toho pocitu zbaviť. Skľučuje ma ako moja najhoršia nočná mora a zároveň najkrajší sen aký sa mi kedy prisnil. Nemám tušenia, čo si bez neho počnem. Teraz, keď všetko zahodil akoby to bola len nejaká hra… A možno aj bola. Z jeho strany to možno bola len obyčajná hra, nič viac. Už len pomyslenie na to ma príšerne ubíja. Ach, čo len teraz budem robiť? Viem! Nesmiem dovoliť, aby som len tak ľahko padla na kolená. Musím sa pozbierať, vstať a ukázať svetu, že ja sa len tak ľahko poraziť nenechám. Som predsa silná mladá žena, ktorú nič len tak ľahko nezlomí, dokonca ani chlap! Nesmiem to dovoliť, jednoducho nie!

12067881_10204001988124729_1923645898_nZotrela som si zvyšky sĺz z tváre, vzala si kabelku a odhodlane vystúpila z auta. Vošla som dnu do domu, kde ma privítalo hrobové ticho. Samozrejme, na toto ticho som zvyknutá. Vzdychla som si a vybrala sa hore schodmi do izby malej Lie. Potichu som otvorila dvere a nazrela dnu. Malá spinkala vo svojej postieľke a Inés driemala na stoličke pri nej. V duchu som sa pousmiala, opatrne zatvorila dvere a vybrala sa do svojej izby. Rozhodla som sa, že dokončím projekt, ktorý nám profesorka ekonomiky dala, úplne sama. Bez Poncha. Nakoľko sa so mnou už nechce vídať, nemám inú možnosť. Na druhej strane si myslím, že mu s tým aspoň trocha pomôžem v týchto ťažkých chvíľach, ktoré momentálne so svojou rodinou prežíva.


O NIEKOĽKO DNÍ


„Dobrý deň, mládež,“ oslovila nás naša profesorka ekonomiky. „Ako iste viete, dnešným dňom čas na napísanie vašich spoločných prác vypršal, tak očakávam, že mi dnes odovzdáte všetky do jednej,“ pozrela na nás prísnym pohľadom. „Ako som vás už informovala, tá dvojica, ktorá prácu neodovzdá, bude opakovať ročník, takže pevne verím, že sa tu nik taký nenájde,“ na chvíľu sa odmlčala. „Ak by sa však niekto taký náhodou našiel, budem vás veľmi rada vyučovať o rok navyše, aby ste sa konečne naučili, že si z vás nerobím dobrý deň a nie som tu len pre srandu králikov alebo preto, aby ste celé hodiny prespali, poprípade ignorovali všetko, čo vám poviem. Všetci do jedného sa budete učiť a kto nie, ten bude opakovať ročník!“ skričala do nás. Vypadala ako sopka, ktorá sa každú chvíľu chystá zo seba vyvrhnúť obrovské množstvo lávy. „Anahí,“ oslovila ma, „vyzbierajte mi, prosím, všetky práce.“

„V poriadku, pani profesorka,“ odvetila som, postavila sa a začala zbierať všetky práce od svojich spolužiakov. „Nech sa páči,“ položila som jej vyzbierané práce na stôl s úsmevom na perách.

„Ďakujem, Anahí, môžeš si sadnúť,“ odvetila prísne. Neviem prečo, ale mala som z nej trocha strach. Vedela som, že svoje vyhrážky berie úplne vážne, aj keď ich mnohí berú len jedným uchom dnu a druhým von. Posadila som sa naspäť do lavice a započúvala sa do toho, čo začala vravieť profesorka. „Tak, mládež, dnes budeme preberať…“ začala rozprávať, no po chvíli som ju prestala vnímať. Moja myseľ zablúdila úplne inde. Zablúdila tam, kam som ju mala zakázané púšťať – k Ponchovi. Odkedy som sa s ním pohádala v nemocnici, už som ho nevidela a ani som o ňom nič nepočula. Nebola som si istá, či je to dobré alebo zlé, no jedno som s istotou vedela – milujem ho tak ako som nikdy nikoho nemilovala. Neviem ako a už vôbec neviem kedy sa to stalo, no stalo sa.

12053114_10204001988164730_1182988540_nPo vyučovaní som šla na tréning roztlieskavačiek. Vymyslela som novú zostavu na zajtrajší futbalový zápas, ktorá sa dievčatám veľmi páčila a nakoľko nebola náročná, rýchlo sa ju naučili. Kútikom duše som dúfala, že na tréningu stretnem aj Poncha, pretože popri našom tréningu trénovali aj chalani, no nebol tam. Nevedela som o ňom absolútne nič. Nevedela som ako sa má, či je v poriadku, či niečo nepotrebuje… Proste nič. Jediné čo som vedela bolo to, že stav jeho otca sa začal zlepšovať a to hlavne vďaka tomu, že ho premiestnili do najlepšej kliniky v meste. Doktor, ktorého som požiadala o to, aby z môjho šeku pokryl všetky výdavky, ma pravidelne informoval o jeho zdravotnom stave. Dokonca mi povedal, že ak budem mať záujem, môžem ho prísť navštíviť. Veľmi som ho chcela spoznať. Našťastie mi doktor zistil, že dnes poobede pri ňom nikto z jeho rodiny nebude, pretože všetci sú v práci. Akurát som si našla miesto na parkovisku a zaparkovala auto. Vyšla som von, zamkla ho a vydala sa výťahom na tretie poschodie kliniky St. Mario, v ktorej leží Ponchov otec a ktorá je vraj najlepšia klinika v celom Mexiku.12076963_10204001988204731_1352506515_n

Našla som číslo jeho izby, zaklopala a vošla dnu. Opatrne som sa približovala a nakukla spoza steny na pána sediaceho na posteli so širokým úsmevom na perách. „Dobrý deň,“ pozdravila som sa a trocha sebaistejšie vošla ďalej.

„Ahoj,“ veselo ma privítal. „Kto si? Si nejaká nová sestrička alebo doktorka?“ opýtal sa s iskrou v očiach, ktorú som už dlho u nikoho nevidela.

Nevedela som, či mu povedať pravdu, alebo klamať. Na jednej strane by som rada zaklamala, pretože nechcem, aby Poncho vedel, že som bola tu, no na druhej strane nechcem hovoriť lži a vodiť za nos chorého človeka… Onedlho som sa rozhodla.

Komentáre

1 Komentár na "„(Ne)Dokonalosť“ – [17.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Lola
Host

Jaj, velmi super že je opět povídka <3 a začíná to být extrémně zajímavé

wpDiscuz