IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [18.kapitola]

MYM

Nebudem mu klamať. Poviem mu pravdu.

„Dobrý deň, som Anahí,“ predstavila som sa, podišla k jeho posteli a podala mu ruku.

„Teší ma, ja som Juan Herrera,“ prijal moju ruku a jemne mi ňou potriasol. „Čo tu vlastne robíš?“ zvedavo nadvihol obočie.

„Ja… ehm… prišla som vás pozrieť…“ hapkala som.

„No to vidím…“ skúmavo si ma premeral. „Avšak rád by som vedel, prečo si tu. Nepoznám ťa a ani ty mňa,“ podotkol.

„Práve sme sa zoznámili,“ vyhŕklo zo mňa ako blesk.

Pán Herrera sa schuti zasmial. „To som si všimol,“ odvetil veselo, „avšak veľmi dobre vieš ako som to myslel,“ povedal už trocha vážnejšie. „Chcem vedieť, prečo si sem prišla, keď ma vôbec nepoznáš,“ na chvíľku sa odmlčal, „a vlastne keď nepoznám ani ja teba,“ dodal a poškrabkal sa po brade.

Hmmm… Už sa tomu asi nevyhnem. Myslela som, že to nejakým spôsobom zahovorím a dovediem ho k inej téme, no on si stále trvá na svojom a furt sa k tomu vracia. „Viete, ja…“ nedohovorila som, pretože sa práve roztvorili dvere.

12053389_10204056440526005_835142727_nZačula som nejaký hlas, ako rozpráva, „ahoj, otec, viem že som tu nemal dnes byť ale…“ zasekol sa. Osoba, ktorá sa predo mnou objavila, bola v šoku z toho, že ma tam vidí a ja som bola v šoku, že tam vidím jeho – Poncha. Stál predo mnou v celej svojej kráse. Obaja sme na seba len nemo zízali neschopní čokoľvek povedať, tobôž urobiť. V izbe zavládlo trápne ticho, ktoré napokon prerušil Ponchov otec.

„Ponchito, tak rád ťa vidím synček!“ zvolal. „Nemal si však byť v práci?“ podozrivo zmraštil obočie.

„Áno, mal… Dostal som deň voľna…“ vysvetlil mu stroho, avšak stále ma prepaľoval pohľadom. Skúmavo si ma prezeral, až som mala pocit, že vie vyčítať moje myšlienky, dokonca aj to, čo cítim.

„Ach tak, dobre teda. Inak… Poncho, toto je Anahí,“ ukázal na mňa. „Anahí, toto je môj syn Poncho,“ predstavil mi chalana, ktoré som veľmi dobre poznala.

12023225_10204056440646008_646115533_n

„My sa poznáme, otec,“ odvetil mu Poncho, podišiel bližšie, prešiel okolo mňa a objal ho.

„Ako to? Odkiaľ sa poznáte?“ zmätene hľadel raz naňho, potom na mňa a nechápavo krútil hlavou.

„Poznáme sa zo školy. Sme spolužiaci,“ rýchlo som zo seba vyhŕkla skôr než stihol niečo povedať Poncho.

Ponchov otec si nás chvíľu premeriaval pohľadom, „nezdá sa mi že by tam šlo len o vzťah medzi dvomi spolužiakmi, ale dobre, v poriadku…“ zamýšľal sa a rukou si prechádzal po brade.

12053378_10204056440566006_1828640263_n

„Ja už radšej pôjdem, nechám vás samých,“ pousmiala som sa, pobozkala Juana Herrera na čelo a chystala sa na odchod. „Majte sa pekne, a prajem vám skoré uzdravenie,“ zamávala som mu.

„Poncho,“ pozrel sa na svojho syna, „choď túto slečnu, prosím vyprevadiť, nech nejde sama.“

„To naozaj nie je nutné, pôjdem sama,“ zdvorilo som sa usmiala.

„Trvám na tom,“ stále si húdol svoje. „Poncho, choď!“ výhražne zazrel na svojho syna.

„V poriadku, hneď som späť,“ oznámil a vydal sa smerom ku mne.

„Nemusíš sa ponáhľať,“ žmurkol naňho a uškrnul sa.

Poncho len pokrútil hlavou, niečo zamrmlal a pošúchal sa po zátylku. Vybrala som sa von z izby s ním v pätách. „Nemusíš ísť so mnou, zvládnem to sama,“ odvrkla som a trocha zrýchlila krok. Dúfala som, že sa otočí a vráti naspäť za otcom, no nebolo to tak. Schytil ma za ruku a zvrtol k sebe tak silno, že som sa ocitla v jeho náručí.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz