IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [21.kapitola]

21

„Máš ma rád…“ zopakovala som, čo povedal.

„Áno,“ pritakal.

„Tak ak ma máš tak veľmi rád, nechaj ma odísť,“ zahľadela som sa naňho so slzami v očiach, no podarilo sa mi ich zatlačiť späť.

„Nenechám ťa odísť!“ skríkol a rozhodil rukami.

12202364_10204149755658825_484134079_nNevedela som, čo mám ešte urobiť, aby som konečne mohla odtiaľto vypadnúť. Už sa sem nemienim vrátiť. To som sľúbila sama sebe.

„Chcem vedieť už len jednu vec – prečo si zaplatila môjmu otcovi liečenie v tejto nemocnici,“ povedal trocha pokojnejším tónom, no stále bol nabrúsený ako britva.

Odkiaľ však vedel, že som to zaplatila ja?! Jasne som tomu riaditeľovi povedala, nech nikomu z Ponchovej rodiny o tom nevraví a dala som mu za to slušné prepitné. „To nie je pravda!“ vyštekla som. Nemohla som mu povedať pravdu! Možno je to len jeho domnienka, že som to zaplatila a myslel si, že keď to povie tak ako to povedal, chytím sa na návnadu a priznám, čo som spravila. No mýli sa. Veľmi sa mýli!

Pokrútil hlavou a zasmial sa. „Myslíš si, že som hlúpy? Keď nám samotný riaditeľ prišiel povedať túto novinku, neveril som. Povedal, že sme boli vybraní nejakou firmou a že nám chcú pomôcť. Vraj každoročne niekomu pomáhajú. Neveril som, že by to mohla byť pravda, lebo sú ľudia, ktorí majú omnoho vážnejšiu chorobu a menej finančných prostriedkov ako my, tak som šiel sám za tým riaditeľom a povedal mi pravdu. Vlastne som mu nedal na výber,“ škodoradostne sa usmial.

„Preboha, čo si mu urobil?“ zhrozila som sa nad jeho slovami. Bála som sa o toho riaditeľa, no na druhej strane som bola naňho nahnevaná za to, že nesplnil svoju časť dohody.

„Ja ti neviem…“ poškrabkal sa po brade a tváril sa, že uvažuje.

„Povedz mi to!“ zvýšila som hlas viac ako som chcela. Bola som naňho nahnevaná.

Pomaly sa ku mne začal približovať. „Ak to chceš vedieť, tak poď so mnou,“ pousmial sa a natiahol ku mne ruku.

Pochybovačne som sa na ňu pozrela, no napokon som len vykročila vpred a odignorovala ju.

„To má byť áno?“ zakričal za mnou so smiechom.

„Nemám na výber!“ odsekla som mu a mierila k svojmu autu.

Nevidela som mu do tváre, no cítila som, že sa na mne poriadne zabáva. Bola som naňho nahnevaná. Bola som nahnevaná aj na toho riaditeľa. Na Ponchovho otca. Vybehla by som na každého, kto by sami dostal do cesty. Vlastne som nebola nahnevaná. Bola som nabrúsená! Nabrúsená a ochotná zvalcovať všetko a všetkých, ktorí mi v tejto chvíli skrížia cestu!

12208178_10204149755618824_20954517_n

Poncho začal niečo mrmlať, no ja som doňho hneď skočila. „Mlč!!!“

„Radšej asi budem,“ stiahol sa a poslušne popri mne kráčal ako verný psík.

Nemala som náladu sa s ním rozprávať. Síce som to musela spraviť, no nie v tejto chvíli,, pretože by to nedopadlo dobre. Vlastne… ono to tak či tak nedopadne dobre. Myslím… Ach! Prečo je môj život taký komplikovaný? Prečo je také ťažké byť mnou?

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz