IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [27.kapitola]

MYM

„Chcel to urobiť už skôr. Kontaktoval ma hneď ako skončil školu, prebral rodinný podnik a osamostatnil sa. No bol si vtedy malý, mal si len pár rokov a nechceli sme ti spraviť niečo také. Ranilo by ťa to. Nechceli sme, aby si trpel, a Rodrigo to pochopil. Dohodli sme sa však, že keď vyrastieš a nastane vhodný čas, povieme ti celú pravdu. A práve dnes… Práve dnes sme sa mali dohodnúť, kedy sa to stane, no bolo to skôr, ako sme si obaja mysleli,“ odmlčala sa a skúmavo si ma prezrela. Čakala na odpoveď. Moju odpoveď.

„Ranilo ma to aj teraz, mama! Celý život som žil v obrovskom klamstve! Vieš si aspoň kúsok predstaviť, ako sa asi teraz cítim? Veď už ani poriadne neviem, kto som a kam patrím!“ vykríkol som z posledných síl a do očí sa mi začali predierať slzy.

„Poncho… Stále sme tvoji rodičia, len s tým rozdielom, že nemáš len jedného, ale až dvoch otcov! Mal by si byť šťastný, malo by ťa to tešiť. Niektoré deti nemajú ani jedného…“ obohacovala moju myseľ o svoje názory.

„Takže preto si nechcela prijať Annie? Lebo si si myslela, že sa mi stane to isté čo tebe? Že ma jej rodina neprijme?! Preto si ku nej bola taká odporná?!“

Pomaly prikývla.

Preboha! Musím odtiaľto čo najskôr vypadnúť, inak sa zosypem ako malé dieťa, a to naozaj nechcem. Otočil som sa a rozbehol sa preč od matky a nového otca.

„Poncho! Vráť sa!“ kričala na mňa moja mama.

„Nechaj ho,“ počul som, ako jej vraví môj nový otec.

Utekal som von z parkoviska a vybehol do rušných ulíc Mexika. Zhlboka som sa nadýchol čerstvého vzduchu a poobzeral sa okolo seba. Ľudia pobehovali oko mňa, všetci sa niekam ponáhľali, len ja som tam tak stál a pozoroval ich. Snažil som sa spamätať zo všetkého, čo som sa práve dozvedel, no nebolo to také jednoduché. Čo len teraz so mnou bude? Čo budem robiť? Prehlási ma ten chlap za svojho syna? Jediné, čo v tejto chvíli chcem je… Annie! Musím ísť za ňou. Chcem jej povedať všetko čo sa stalo, chcem sa s ňou o tom porozprávať, chcem…

„Taxi!“ skričal som a zároveň obomi rukami zamával na prázdny taxík rútiaci sa smerom ku mne. Nasadol som, dal mu adresu a netrpezlivo čakal, kým ma privezie k domu Annie.

Cesta trvala dlhšie, než som predpokladal, pretože sa na hlavnej ceste stala autonehoda. Mladík sedel opitý za volantom a nabúral do protiidúceho auta. Stáli sme tam asi hodinu. Najradšej by som vystúpil z taxíka a nasadol na nejaký iný alebo na autobus, no bolo to jedno, pretože každý tam stál. Boli obrovské kolóny. Keď sme sa konečne pohli, k Annie sme šli už len pár minút. Poďakoval som sa taxikárovi, zaplatil mu a vystúpil z auta. Zazvonil som na zvonček pri bráne, ktorá sa po chvíli otvorila. Opatrne som vstúpil dnu a po príjazdovej ceste som sa pomalším krokom dostal až k dverám. Zazvonil som na zvonček, no nik mi neotváral. Zazvonil som znovu, no zase nič. Zvonil som stále dookola a trvalo pätnásť minút, kým sa dvere konečne otvorili. Pre niekoho je to len niekoľko minút, no pre mňa to boli hotové muky.

„Ahoj!“ pozdravil som svoju tetu Inés, ktorá mi otvorila. „Idem za Annie,“ oznámil som jej a vošiel dnu bez toho, aby ma pozvala, a rozutekal sa po obrovskej hale smerom ku schodom.

„Poncho…“ vyslovila moje meno, no nemal som teraz čas rozprávať sa s ňou. To počká. Potreboval som vidieť Annie, a to čo najskôr.

„Potom sa porozprávame!“ zakričal som jej počas behu. Už som bol pri schodoch.

„Annie tu nie je!“ zakričala na mňa.

Stuhol som. Kde by asi tak bola? „A kde je? Isto si len robíš srandu a povedala ti, aby si mi oznámila, že tu nie je, a pritom sa skrýva niekde v zákutiach tohto obrovského domu,“ poznamenal som so štipkou sarkazmu v hlase.

„Nie, naozaj, neklamem ti. Ver mi, Poncho, som tvoja teta, nikdy by som ti neklamala v niečom takom,“ úprimne na mňa pozrela.

„A kde teda šla?“ opýtal som sa.

„Neviem,“ nadvihla ruky v znaku nevedomosti.

„A vieš aspoň kedy sa vráti?“ unavene som si vzdychol. Potreboval som sa s ňou porozprávať. Potreboval som sa jej ospravedlniť a zároveň jej povedať všetko, čo sa stalo. Potreboval som ju objať, cítiť jej vôňu, dotyky…

„Annie sa už nevráti,“ oznámila mi s trochou zaváhania.

Tieto slová ma razom dostali zo snívania na zem. Do reality. „Akože sa nevráti?!“ skríkol som.

„Odišla. Prišli po ňu rodičia a odviedli ju preč. Vraj sa už nevráti.“ odmlčala sa a nechala ma, nech vstrebem všetko, čo mi povedala.

Ale čo to vlastne má byť za fraška?! Už ju nikdy v živote neuvidím? Nikdy s ňou neprehovorím? Nikdy ju neobjímem? Nepobozkám? Ach nie! To je ako zlý sen. Toto je zlý sen, z ktorého sa musím ihneď zobudiť!

„Je mi to ľúto…“ dodala moja teta a objala ma. Ani som nezaregistroval, odkedy stála pri mne.

Cítim sa mizerne. Som zničený. Som na dne. Bez nej nie som nikto. Potrebujem ju vo svojom živote. Potrebujem!

-THE END –

12443068_10204373293927142_1002693012_n

Komentáre

2 Komentárov na "„(Ne)Dokonalosť“ – [27.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Žužu
Host

Prečo koniec? To už nebude pokračovať?

Lola
Host

Cože? neeee, a toto je opravdu poslední díl? :O :O O :( :(

wpDiscuz