IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [4.kapitola]

MYM4

Tak predsa len sa nájde niekto, kto sa o mňa zaujíma? Pozrela som sa vedľa seba a zbadala Poncha. Čupel vedľa mňa a čakal na odpoveď.  Takže Poncha zaujíma, či som v poriadku? Po tom všetkom, čo som mu ráno povedala? Po tom, ako som ho verejne ponížila? Len som prikývla a podoprela sa lakťami o zem, no zaštípalo ma to.

006 (1)

„Auuuu,“ sykla som.

„Ukáž, pozriem sa ti na to,“ ponúkol sa a začal si dôkladne obzerať môj lakeť. „Myslím, že to nie je nič vážne, máš ho len hnusne oškretý. Treba ti to vydezinfikovať,“ zahlásil. „Poď, pôjdem s tebou do ošetrovne,“ ponúkol sa mi.

Ja som však rázne zakrútila hlavou na znak nesúhlasu. „Nie, to nemusíš, som v poriadku,“ odvetila som mu rázne a snažila sa postaviť. Prijala som ruku, ktorú mi ponúkol a pomohol mi na nohy.
„Annie, určite musíš ísť na ošetrovňu a taktiež musíš nahlásiť čo sa tu stalo. Na tom trvám,“ poúčal ma, no ja som nemala absolútne na nič náladu. Až teraz som si všimla, že ma Poncho drží okolo pása.

„Pusti ma,“ osopila som sa naňho, pretože som si všimla pohľady všetkých naokolo.

Poncho chvíľku váhal, no napokon ma pustil, avšak ja som práve v tej chvíli začala strácať rovnováhu, zatočila sa mi hlava a na viac si už nespomínam.

„Preberá sa…“ začula som ženský hlas. Pomaly som začala otvárať oči. Najprv som nevedela poriadne rozoznať osobu, ktorá sa nado mnou skláňa, no nakoniec som trocha poklipkala očami a podarilo sa mi poriadne zaostriť. „Annie, vidíš ma?“ nakláňala sa nado mnou naša školská sestrička.

Ja som len prikývla. Nebola som schopná na nič viac.

„Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma.

„Ja… neviem,“ odvetila som celá zmätená z toho, čo sa stalo.

„Annie, volala som tvojim rodičom, no nikto z nich nie je doma, obaja sú odcestovaní, tak po teba nemôžu prísť. Snažila som sa dovolať ku vám domov, aby som požiadala personál tak, ako mi poradili tvoji rodičia, no žiaľ, nikto mi nedvíhal telefón. Ale neboj sa, zariadila som ti doprovod,“ podozrivo sa na mňa usmiala. Nevedela som, ako si mám ten jej tajomný úsmev vysvetliť.

Pomaly som sa posadila a rukami si poriadne prešúchala oči. „Aký doprovod máte na mysli?“ nechápavo som po nej pozrela.

„Pôjde s tebou presne ten istý človek, ktorý ťa priviedol sem,“ radostne sa usmiala.

hqdefaultAch, to bol určite Michael! Isto to bol on, kto ma sem doviedol! Ach, Michael… Som taká šťastná, že…

„Poncho?!“ prekvapene som sa pozrela na osobu, ktorá sedela na sedačke v rohu miestnosti. „Ty… ty si…“ koktala som.

„Áno, ja som ťa sem priniesol,“ dal mi za pravdu. „Nemohol som ťa tam len tak nechať. Ten tvoj priateľ… vôbec o teba nejavil záujem. A všetci ostatní nad tebou oplakávali akoby si bola mŕtva namiesto toho, aby ti pomohli,“ odôvodnil svoje konanie.

„Ja… ďakujem,“ vytĺkla som zo seba napokon a zahľadela sa do zeme.

„Tak… pôjdeme? Už sa začína stmievať,“ opýtal sa ma.

Prikývla som.

„Annie, potrebujem vedieť, čo sa vlastne na tom ihrisku stalo,“ oslovila ma sestrička. „Poncho mi povedal, že ťa napadlo druhé dievča…“

„Je to pravda,“ vzdychla som a ešte viac sklopila svoj pohľad. Hanbila som sa, pretože som nevedela, prečo sa Liz ku mne tak správa. Veď som jej predsa nič neurobila!

„V poriadku, ďakujem, len to som potrebovala počuť. Nech sa páči, týmto si potieraj nohu,“ podala mi akúsi masť. Nechápala som. Čo mám s nohou? „Môžete ísť,“ pohladila ma po ruke, otočila sa a začala si písať nejaké poznámky.

„Ďakujem,“ poďakovala som a zošuchla sa dole zo stola, no to už bol pri mne Poncho a jeho ruka spočívala na mojom páse. Až vtedy som zistila, že môj členok na tom nie je najlepšie. „Dovidenia,“ zakričala som sestričke odo dverí a vybrali sme sa preč.

Celú cestu sme kráčali mlčky. Ani neviem kedy, no Poncho sa prezliekol a taktiež bol aj po moje veci. Až teraz som si to všimla, pretože som hľadela do všetkých kútov, len naňho nie. Pomáhal mi popri chôdzi a ja som len ako nejaký invalid krivkala a skackala popri ňom. Tak strašne som sa hanbila za to, čo som mu ráno povedala! A on mi ešte k tomu pomáha! Po celom mojom rannom výstupe.

„Odveziem ťa domov,“ oznámil mi bez okolkov.

„Nemusíš to robiť iba preto, že ti to prikázala sestrička,“ odvetila som mu, avšak stále som sa naňho nepozrela. To sme už stáli pri mojom aute a Poncho otváral dvere na strane spolujazdca.

„Nepožiadala ma o to, sám som sa jej ponúkol,“ vysvetlil mi a chcel mi pomôcť nastúpiť, no ja som sa zarazila.

„Ale prečo by si to robil?“ nechápavo som zmraštila obočie.

 

 

Komentáre

2 Komentárov na "„(Ne)Dokonalosť“ – [4.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Jitka
Host

nemůžu se dočkat pokračování! :)

Lola
Host

wow super je to lepší a lepší :)

wpDiscuz