IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [5.kapitola]

5

Spočiatku mi jeho reakcia nebola moc prívetivá, no napokon som sa k nemu privinula a objala ho.„Pretože som chcel. A teraz nastúp,“ prikázal mi a ja som ho razom poslúchla. Chytil ma a pomohol mi nastúpiť a následne uložil všetky moje veci na zadné sedadlo. „Hneď som späť,“ informoval ma a rozutekal sa preč. Vrátil sa o pár minút a hneď si sadol za volant. „Bol som si len zaniesť veci z futbalu do auta,“ informoval ma popri tom ako strkal kľúč do zapaľovania.

„Poncho…“ oslovila som ho, zatiaľ čo naštartoval. „Vieš, ja… Ja… Chcela by som…“ koktala som. Konečne som sa po celom tomto hnusnom dni naňho pozrela.

„Čo by si chcela?“ usmial sa na mňa.

„Ospravedlniť sa ti. Za to ráno. Ja… Vieš… Ja…“ viac som nemohla povedať, pretože sa mi do očí začali tlačiť slzy, ktoré som sa snažila silou mocou zatlačiť naspäť, no nešlo to, a tak som sa od neho odvrátila, sklonila hlavu a snažila sa zakryť svoje mokré líca pod vlasmi.Mia-and-Miguel-mia-colucci-and-miguel-arango-33241969-640-427

„Annie, čo sa stalo?“ starostlivo sa ku mne naklonil a jemne mi prešiel rukou po chrbte, no po pár sekundách ju hneď aj stiahol, akoby som ho popálila.

„Ja som krava! Nemala som byť ku tebe taká hnusná a protivná. Nemala som ti vykričať pred všetkými také škaredé veci. Ja… Liz má pravdu. Nie som nič iné len obyčajná hlúpa hus. Špina. Nič viac!“ Ešte viac som sa rozplakala a schúlila sa do klbka.

„Annie, to vôbec nie je pravda, a ty to vieš oveľa lepšie než ja. Ja som ťa provokoval. A Liz ti len závidí, tak na to, prosím zabudni. Netráp sa tým,“ snažil sa ma upokojiť, no nezaberalo to.

„Poncho, prosím, prepáč mi to moje správanie. Ja… pochopím, ak mi to neodpustíš, ale naozaj ma to veľmi mrzí a…“ viac som nepovedala. Nemohla som.

„To je v poriadku, Annie, naozaj,“ upokojoval ma.

„Ale… Keď… Mňa to tak strašne mrzí,“ vysvetlila som mu a rozplakala sa ešte viac.

„Ach, to nevadí, poď sem,“ nahol sa ku mne, pritiahol si ma k sebe a dal mi pusu do vlasov.

B_JY-CkXEAIH6Z5

„Takže mi odpúšťaš?“ opýtala som sa ho, keď sa mi podarilo trocha utlmiť svoj plač.

„Samozrejme,“ pritakal na znak súhlasu a pohladil ma po chrbte.

„Ach, prepáč,“ zasmiala som sa a odtiahla sa od neho. „Nariekam ti tu ako malé decko,“ začala som si utierať slzy.

„To je v poriadku, chápem, že dnes na teba všetko doľahlo,“ pousmial sa a zapol si pás.

„Nechápem. Ako to myslíš?“ pozrela som po ňom tým svojím klasickým nechápavým pohľadom zatiaľ čo som si zapínala pás.

„Dnes máš predsa narodeniny, nie? Mimochodom všetko najlepšie,“ žmurkol na mňa a začal cúvať z parkoviska. Hneď na to zaradil rýchlosť a zaradil sa do premávky.

„Áno, mám narodeniny, ale odkiaľ to vieš?“ Bola som zarazená. Odkiaľ by to asi tak mohol vedieť?

„Povedala mi to sestrička. Lamentovala nad tým, ako môže byť niekto na teba taký hnusný, a ešte k tomu v tento výnimočný deň,“ odôvodnil svoju vedomosť.

„Aha…“ zamrmlala som.

„Kde vlastne bývaš?“ opýtal sa ma po chvíli ticha.

Nadiktovala som mu adresu a zvyšok cesty sme obaja mlčali.

„Tak… sme tu. Ďakujem,“ poďakovala som sa mu a chcela vystúpiť, no Poncho mi to nedovolil.

„Počkaj, pomôžem ti,“ zavelil a razom vystúpil z auta, obehol ho a pomohol mi vyjsť von. Následne vzal moje veci a zamkol ho.

„Ďakujem,“ opäť som vyslovila to čarovné slovíčko. Už mi to bolo trocha trápne.

„Nemáš vôbec za čo,“ usmial sa na mňa.

O malú chvíľu som však stratila zem pod nohami a ocitla sa vo vzduchu.

„Takto sa nám obom pôjde lepšie,“ odôvodnil svoj čin.

„Ale… Som ťažká,“ oponovala som mu.

„Tak to určite nie si,“ zasmial sa na mojej poznámke a vošiel do nášho domu. „Kam mám ísť?“ opýtal sa ma s úplnou ľahkosťou. Akoby dom, v ktorom sme sa práve ocitli, už videl milión krát. Akoby boli oveľa dôležitejšie veci ako tento dom. Všetci, ktorí sem zatiaľ prišli, ho vždy obdivovali, no Poncho bol úplne iný.

„Choď stále rovno a potom doprava, tam je obývačka, teda jedna z viacerých v tomto dome… Tam ma môžeš nechať a potom môžeš ísť konečne domov. Určite sa už o teba boja,“ oznámila som mu.

Komentáre

2 Komentárov na "„(Ne)Dokonalosť“ – [5.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Lola
Host

Tak toto je úžasné :)

Nancy
Host

Tento príbeh sa mi hrozne páči :) teším sa na ďalšiu časť :)

wpDiscuz