IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť“ – [6.kapitola]

6

„Moji rodičia sú zvyknutí na to, že nikdy nechodím domov načas a už vôbec nie v pravidelných intervaloch,“ zasmial sa.

Dôkladnejšie som sa naňho zahľadela. Doteraz som si nevšimla, aký má krásny úsmev. Keď zdvihne svoje kútiky úst dohora, odhalí svoje dokonale biele zuby a ešte sa na mňa pozrie a jeden taký úsmev venuje mne… Ale dosť už! Mám predsa priateľa! Nesmiem rozmýšľať nad inými chlapmi!

„Annieeeeeeeeeee!“ začula som detský krik z horného poschodia. „Annieeeeeeeeeeee!“

Skoro som Ponchovi vybehla z náručia a rozutekala sa tam. „Hej, hej, hej, o čo sa to pokúšaš? Zabudla si, že si zranená? Odnesiem ťa hore.“

Len som prikývla a opäť sa mu poďakovala. Už mi to naozaj začínalo byť poriadne hlúpe.

Poncho hravo so mnou na rukách zdolal všetky schody a následne som mu ukázala smer, ktorým sa má vydať.

„Annieeeeeeee!“ kričala moja malá sestrička na plné hrdielko. Keď sme prišli do jej izbičky, očká mala celé uplakané a čo bolo najhoršie – bola tam sama! Úplne sama!

„Lia, bože, srdiečko moje, prečo si tu sama? Ach… Poncho, polož ma. Nevidíš, že sa bojí? Musím ju upokojiť. Poncho, prosím, pusti ma. Musím ísť ku nej,“ rozprávala som vkuse jedno a to isté. Poncho ma o malú chvíľu položil na pohovku, ktorá bola oproti postieľke. Následne vedľa nej položil aj moju tašku s vecami.

„Ostaň tu, ja ti ju prinesiem, dobre? A, prosím ťa, upokoj sa,“ snažil sa ma ukľudniť, no to sa jednoducho nedalo, ale napokon som pristala na jeho návrh. Podišiel k postieľke a prihovoril sa jej. „Ahoj, princezná, ja som Poncho, som kamarát Annie. Bolí ju nožička, tak ťa ku nej vezmem ja, dobre? Pôjdeš so mnou?“ natiahol ku nej ruky a maličká hneď prikývla a vystrela ruky dohora, aby ju zdvihol a odniesol ku mne. „Už neplač, princezné predsa neplačú,“ utrel jej slzičky z tváre a podal mi ju.

Okamžite som si ju pritúlila k sebe a ona ma tiež hneď objala. „Zlatko moje, čo sa stalo? Ako dlho si tu už sama? A kde je teta opatrovateľka, čo? Ach, bože, ako ťa tu mohla nechať samú? Láska moja,“ pobozkala som ju do vláskov.

„Ona odišua… a nechaua ma tu… a ja som chceua teba… ja som sa báua… stuašidieu…“ vysvetľovala mi, keď sa mi podarilo utíšiť ju.

„Pôjdem ju pohľadať,“ navrhol Poncho a ja som mu venovala vďačný pohľad.

Nebol preč ani päť minút a už sa vrátil, v tvári zvláštny výraz. Mne sa už podarilo malú natoľko upokojiť, že sa jej zachcelo so mnou hrať.

„Čo je? Čo sa stalo?“ zľakla som sa.

„Annie… neviem, ako ti to povedať, ale… myslím, že to musíš vedieť… len, prosím, nezačni opäť plakať, malá sa tiež bude báť,“ upozornil ma dopredu.

„Ale čo sa stalo? Kam zmizla?“ nechápavo som mu kládla svoje otázky.

„Vieš… práve som ju videl… s niekým…“ koktal. Šlo to z neho ako z chlpatej deky.

„Čože? S kým si ju videl? Nepovedz mi, že si sem doviedla chlapa!“ skoro som až skríkla. Na to sa malá na mňa vystrašene pozrela, a tak som ju musela upokojiť, že sa nič nedeje, a keď sa mi to podarilo, opäť sa vrátila ku svojej bábike, ktorá bola pre ňu oveľa zaujímavejšia ako moja konverzácia s Ponchom.

„Viem, že sa ti to nebude páčiť a zraní ťa to, ale… videl som ju s Michaelom,“ vyriekol napokon.

„Čože? S Michaelom? S mojím… priateľom?“ prekvapene som otvorila ústa.

„Presne tak,“ prikývol. „Mali k sebe dosť… blízko,“ vysvetlil mi.

„V… mojom… dome?“ koktala som.

Poncho len prikývol.

„Preboha… Ako… V poslednom čase to medzi nami vôbec nefungovalo, lebo… On chcel, aby som sa s ním vyspala, no ja som nechcela a odvtedy ma začal ignorovať, začal sa správať, akoby som ani neexistovala… No jasné, a tu mám vysvetlenie… to, čo mu neposkytnem ja, nájde u iných,“ zasmiala som sa, už som ani nemala silu plakať. Len som sa schuti zasmiala ako šialená.

„Annie, si skvelé dievča. To on je kretén, že sa na teba vykašľal a podviedol ťa kvôli takej hlúposti. Ja by som to nedokázal… Nemohol by som podviesť žiadne dievča, nech sa deje čo chce…“ čupol si predo mňa a pohladil ma po kolene.

„Ďakujem, ale… to, že som mu naletela, je moja chyba. Možno keby som sa s ním vyspala, nepodviedol by ma…“ zamýšľala som sa.

„Nie, mohla by si s ním stráviť noc, no aj napriek tomu by ťa mohol podviesť alebo opustiť,“ oponoval mi.

„Možno máš pravdu, ale… prosím, mohol by si pre mňa urobiť poslednú vec? Sľubujem, že ťa už potom nechám na pokoji a budeš môcť konečne ísť domov,“ prosebne som sa naňho zahľadela.

 

Komentáre

1 Komentár na "„(Ne)Dokonalosť“ – [6.kapitola]"

Notify of
avatar
Sort by:   newest | oldest | most voted
Jitka
Host

krásné :) nemůžu se dočkat pokračování :)

wpDiscuz