IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [10.kapitola]

Nevedela som, čo mám povedať. Po slovách, ktoré práve povedal, som úplne onemela. Áno, mala som ho rada. Čo rada. Milovala som ho! Milovala som ho viac než svoj život, ale nemohla som dopustiť,  aby sa stal jednou z obetí mojej matky. To som rozhodne nemohla. „Odvez ma domov, prosím,“ sklopila som hlavu a zahľadela sa do zeme.

„Čo?“ prekvapene vytreštil oči.

„Počul si,“ utvrdila som ho.

„Prečo chceš ísť domov? Neodpovedala si mi na otázku,“ naďalej si trval na svojom.

„Ale odpovedala,“ hrdo som zdvihla hlavu a zahľadela sa mu priamo do očí. „Chcem ísť domov.“

„To nie je odpoveď,“ vytrvalo mi oponoval.

„Fajn. Chceš odpoveď?!“ skríkla som a bez toho, aby som počkala na jeho odpoveď, som sa naňho vrhla a pobozkala ho. Neviem, kde sa to všetko vo mne zobralo. Myslela som, že v klamaní som otrasná.

Po chvíli som sa odtiahla a pustila ho. Moje oči spočinuli na jeho šokovanom výraze. „Tu máš odpoveď! Nič necítim. Absolútne N-I-Č!“

Prekvapene otvoril ústa. Zdalo sa, že chce niečo povedať, no napokon ich opäť zavrel. Len tam tak stál ako taká socha a v tvári sa mu miešalo množstvo pocitov. Strach, zdesenie, prekvapenie, túžba… To všetko som vedela vyčítať už len z jeho pohľadu.

„Už ma konečne vezmeš domov?“ nervózne som začala poklopkávať opätkom. Už som tam dlhšie nemohla ostať. Vedela som, že ak by som ostala, bol by schopný ma zlomiť a povedať mu pravdu, no to som si momentálne nemohla dovoliť.

Bez slova  sa otočil a začal schádzať dolu schodmi. Nasledovala som ho. V tichosti, úplne bez slov sme sa dostali k autu.

Cesta ku mne domov trvala snáď celú večnosť. Ani jeden z nás nič nepovedal. A, popravde, ani sa nečudujem, pretože to, čo som mu práve povedala, ho muselo veľmi bolieť. Nechcela som, aby sa trápil. Nechcela som mu ublížiť. Nechcela som mu klamať. No nemohla som dopustiť, aby ho moja matka zmanipulovala a robila si s ním, čo sa jej zachce. Teraz keď je bohatý a vplyvný, a ešte k tomu sa chystá odkúpiť veľký podiel našej spoločnosti, mojej matke zrazu začal vyhovovať a začala ma huckať, aby som sa s ním dala dokopy a aby firma ostala len jej. No to nedopustím. Pred niekoľkými rokmi ma od neho nasilu odlúčila preto, lebo tvrdila, že je to šupák, že nikdy v živote nič nedosiahne a že mám naňho zabudnúť. Nemala som na výber. Ešte som nebola plnoletá a nedoštudovala som. Musela som ju poslúchnuť a odísť. Cítila som sa mizerne.

„Vystúp,“ vytrhol ma z mojich myšlienok Ponchov hlas.

Obzrela som sa okolo a zistila, že som doma. Tá cesta ubehla nejak rýchlo. „Poncho, ja…“ oslovila som ho, no nemalo to význam.

„Vystúp,“ vysrkol pomedzi zaťaté zuby.

„Môžeme byť priatelia?“ s nádejou v hlave som sa ho spýtala otázku, ktorá ho úplne dorazila.

„Priatelia?!“ vyštekol. „Si ti vôbec normálna?! Vyznal som ti svoje city a ty mi navrhuješ, aby sme boli priatelia?! Zmizni!“ ukázal na mohutný dom pred nami a nahnevane tresol do volantu.

„Ale…“ chcela som mu oponovať, no skočil mi do reči.

„Zbohom!“ vykríkol bez toho, aby sa na mňa pozrel.

Vedela som, že som prehrala. Vystúpila som z auta a so slzami v očiach sa rozbehla dnu do domu. Hneď na to som počula ostré škrípanie pneumatík.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz