IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [12.kapitola]

Po otázke, ktorú mi položila, som sa musela riadne zamyslieť. Naozaj ho chcem ochrániť pred mojou matkou, alebo sa bojím toho, že by mi zlomil srdce a trpela by som? Alebo snáď toho, že by to zase moja matka mohla všetko totálne pokaziť?

„Neviem,“ smrkla som.

„Tak vidíš. Ja som toho názoru, že by si mala vstať, ísť za ním a povedať mu, čo k nemu skutočne cítiš,“ poradila mi moja kamarátka.

Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu. „Nie, na to je už neskoro. Príliš… neskoro,“ opäť som sa jej hodila do náručia a rozplakala sa.


Poncho


„Hej! Nalej mi ešte jeden!“ skričal som na barmana a nadvihol prázdny pohárik do vzduchu.

Podišiel ku mne a vzal mi ho. „Pane, myslím, že ste už mali dosť…“ začal opatrne, no na takéto reči som nemal náladu. Potreboval som sa poriadne opiť, aby som aspoň na chvíľu zahnal myšlienky na Anahí. Potreboval som to!

„Nesnaž sa mi oponovať! Nalej!“ skríkol som naňho tak silno, až sa začali otáčať okolosediaci.

„Prepáčte, ale už vám nenalejem,“ trval si rozhodne na svojom.

„Fajn, pôjdem inde!“ vykríkol som nahnevane, vstal a päsťou silno tresol do stola.

„Pane, objednám vám taxík,“ kráčal popri mne, zatiaľ čo som sa snažil pretackať k východu.

„Netreba…“ vykoktal som pri dverách. „Mám tu auto.“

„Ale pane… Nemôžete v takomto stave šoférovať,“ oponoval mi.

„To nech ťa netrápi! Nestaraj sa do mňa!“ vyštekol som a tackavo sa vybral k svojmu autu.

Naštartoval som, zaradil spiatočku a mimoriadne veľkou rýchlosťou vycúval z parkoviska. Následne som zaradil rýchlosť, dupol na plyn a bez rozmyslu šoféroval ako blázon.

Bol som zničený. Sklamaný. Ako mi to len mohla urobiť? A prečo som bol taký idiot, že som jej veril? Prečo?! Mohlo mi predsa napadnúť, že po toľkých rokoch určite neostala sama. Určite ma vymenila za niekoho lepšieho, kto bol a kto je na jej úrovni.

Slzy sa mi začali kotúľať z očí ako hrachy, cítil som sa úplne na dne. Nerozmýšľal som. Nesledoval som cestu. Počul som, že na mňa niekto trúbi. Videl som ostré svetlá, ktoré sa rútili priamo oproti mne. Alebo ja oproti nim? A potom som už cítil len prudký náraz a v mojej mysli bola tma. Obrovská tma.


Annie


Zobudila som sa na zvonenie telefónu, ktoré neprestávalo. Nechcela som sa s nikým rozprávať. Túto noc som strávila u svojej priateľky. Nikto nevedel, že som tu, a tak to bolo dobre.

Ustato som pozrela na mobil a zistila, že mám niekoľko zmeškaných hovorov od mamy aj od otca. Ale viac od otca. Čo sa, preboha, stalo? Neváhala som ani na sekundu a vytočila otcove číslo. Radšej zavolám jemu ako svojej bezcitnej matke.

Po niekoľkých zvoneniach to zdvihol. „Haló?! Annie?!“

„Ahoj oci, stalo sa niečo? Našla som si veľa zmeškaných hovorov od teba aj od matky,“ zúfalo som vzdychla.

„Ach, Annie… Musíš okamžite prísť do nemocnice. Ten chlapec, Poncho, mal včera v noci autonehodu,“ hovoril tak rýchlo, až som si nebola istá, či som mu rozumela dobre.

„Oci… Poncho? Mal… nehodu?“ koktala som.

„Áno. Ak ho máš rada, prosím, príď, bude ťa potrebovať.“

„Ale… čo sa stalo?“ pýtala som sa ho už so slzami v očiach.

„Sadol si za volant s obrovským množstvom alkoholu, vletel do protismeru a zrazil sa s iným autom,“ vysvetlil mi celú situáciu.

„Čo?!…“ vzlykla som. „Oci… ako… ako je na tom?“ snažila som sa vypustiť svoju otázku von pomedzi slzy.

„Ešte nič nevieme, operujú ho. Prosím, príď,“ zložil.

Poncho! Môj Poncho! Ach, prečo to len urobil? Je to všetko moja vina! Som ja ale hlupaňa!! Razom som si pozbierala všetky svoje veci, obliekla sa a vybehla z bytu akoby ma naháňalo sto čertov. Cestou do nemocnice som porušila všetky dopravné predpisy, no bolo mi to jedno. Jediné, čo som v tej chvíli potrebovala, bolo vidieť Poncha.

„Oci?!“ zakričala som na pána stojaceho na chodbe. Nebola som si istá, či je to on, alebo niekto iný, pretože som mala oči plné sĺz.

Otočil sa. „Annie…“ oslovil ma, roztiahol ruky a ja som mu okamžite vletela do náručia.

„Ako sa má?“ vzlykala som.

„Annie…“

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz