IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [13.kapitola]

„Práve ho dooperovali a previezli na izbu, musíme počkať, ešte nám nič bližšie nevedeli povedať,“ informoval ma.

Vzlykala som mu v náručí. Po chvíli som sa odtiahla. „A čo Ponchov otec?“

Vzdychol si. „Je na služobnej ceste v Španielsku. Volal som mu, povedal že sa bude snažiť chytiť nejaké lietadlo ešte dnes. Dúfam, že sa mu to podarí.“

„Oci… ja nechcem, aby Poncho umrel,“ vzlykala som.

„Neboj sa, bude v poriadku,“ utešoval ma. „Nemysli na zlé veci, sústreď sa na tie dobré. Ver, že bude v poriadku.“


O NIEKOĽKO DNÍ


„Poncho, prosím, preber sa,“ prosíkala som muža ležiaceho nehybne na posteli o jediné, na čom mi v tej chvíli záležalo.

Ubehli už takmer dva týždne a stále sa neprebral. Ležal v sterilnej bielej izbe, bezvládne, úplne bledý. Trávila som s ním celé dni. Nedokázala som sa od neho odtrhnúť. Vždy som sa snažila niečo mu rozprávať, pretože sa vraví, že ten, kto je v kóme, vníma, čo sa deje okolo neho napriek tomu, že nijako nereaguje. Avšak už to trvalo moc dlho. Chcela som, aby konečne začal reagovať.

„Poncho… prosím, odpusť mi. Bola to moja chyba. Ja môžem za všetko, čo sa ti stalo. Prosím, preber sa, prosím…“ vzlykala som.

Z kabelky som si vytiahla vreckovku a vysmrkala sa. Následne sa otvorili dvere a dnu vošiel doktor.

„Slečna, potrebujem spraviť vyšetrenie,“ oslovil ma jemne.

Vstala som zo stoličky, na ktorej som sedela, a odsunula ju. „Áno, samozrejme, prosím,“ ukázala som rukou na posteľ a utrela si slzy.

„Ďakujem,“ prikývol a vybral sa k Ponchovi.

Vyšetroval ho rôznymi prístrojmi, nevedela som, na čo slúžia. Nevedela som ani to, či vôbec bude v poriadku. Ach, Annie, už konečne na to nemysli! Bude v poriadku! Musí byť!

O malú chvíľu doktor vstal a pozrel na mňa. „Je mi to ľúto, slečna, ale stav pacienta je stále rovnaký.“

„Ako? Č-čo? To… to sa mu vôbec nepolepšilo?“ koktala som pomedzi slzy, ktoré som sa snažila zatlačiť späť.

„Je mi to ľúto,“ odmlčal sa, no po chvíli pokračoval. „Ale na druhej strane sa taktiež jeho zdravotný stav nezhoršil, čiže to je dobrá správa,“ informoval ma o svojej hypotéze.

Pozbierala som všetky kúsky odhodlania, ktoré mi ostali, a položila som mu otázku, ktorá ma najviac trápila. „A preberie sa?“

„To vám s určitosťou v tejto chvíli neviem povedať. Nakoľko sa jeho zdravotný stav vôbec nemení, nechcem vám dávať falošné nádeje. S dovolením,“ zdvorilo odpovedal, rozlúčil sa a odišiel.

Cítila som, akoby sa mi môj svet rozpadol na tisíc kúskov. Čo ak sa už nikdy viac nepreberie? Čo sa stane potom? Potrebujem, aby sa prebral, aby som mu mohla priznať, ako veľmi ho milujem. Aby som ho poprosila o odpustenie za to, že som mu klamala. Musí sa zobudiť.

Podišla som k jeho posteli a chytila ho za ruku. „Poncho, prosím, preber sa. Prosím, ak ma počuješ, bojuj. Nevzdávaj sa! Bez teba môj život nemá zmysel. Nedokázala by som žiť bez teba. Prosím, Poncho, prosím…“ z očí sa mi rinuli slzy ako vodopády. Nedokázala som si pomôcť. Držala som ho za ruku a plakala. Zrazu som však pocítila, akoby mi stisol ruku. Nie silno, ale úplne jemne. Nevedela som, či sa to naozaj stalo, alebo som len paranoidná. Zdvihla som hlavu z jeho ruky a pozrela sa vyššie, naňho.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz