IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [14.kapitola]

Naďalej mal oči zavreté. Snažila som sa ho skúmať čo najdetailnejšie, no nepostrehla som ani jediný detail toho, že by sa preberal.

Som paranoidná… povedala som si v duchu.

Vstala som, pustila som jeho ruku a vybrala sa na odchod. Pri dverách som ostala zarazene stáť. „Annie?“ počula som slabunký šepot, ako ma oslovil. Pomaly som sa otočila a zahľadela sa na ležiaceho muža v posteli. „Annie…“ počula som opäť. Buď sa preberá, alebo mi načisto začína hrabať.

„Poncho?“ oslovila som ho jemne.

Vrátila som sa k posteli a sústredene naňho pozrela.

„Annie…“ zašepkal opäť. Tretí krát. Určite nie som  paranoidná.

„Áno, som to ja. Čšššš, som tu, nenamáhaj sa,“ snažila som sa ho upokojiť.

Pootvoril očné viečka, chvíľu sledoval celú miestnosť, potom sa hneď zadíval na mňa. V jeho hlbokom pohľade bolo niečo, čo som nedokázala odhadnúť.

„Odíď,“ povedal hlasnejšie, no rozhodne.

„Č-čo?“ koktala som. „Ako?“

„Odíď…“ zopakoval to, čo pred chvíľou vyslovil.

„Ale…“ chcela som protestovať, no skočil mi do reči, trvajúc na svojom.

„Odíď,“ zaškrípal zubami.

Vedela som, že nemá význam oponovať mu. Keď si Poncho niečo zaumieni, nikto ho od toho neodhovorí. Na druhej strane mu rozumiem. Chápem ho. Poslala som ho k vode. Kvôli mojej matke. Pretože som nechcela, aby dosiahla to, o čo jej ide. Ale stojí za to obetovať vlastné šťastie?

„Odíď,“ zopakoval opäť, zatiaľ čo som stále bola pri jeho posteli.

Vzdychla som si, otočila sa a so slzami v očiach opustila miestnosť. Prečo sa toto deje práve mne? Prečo muž, ktorého nadovšetko milujem, je pre mňa z noci na noc nedostupný? Prečo? Prečo sa to všetko stalo?


O MESIAC NESKÔR


Už je to mesiac, čo som nevidela Poncha. Už desiatky dní som bez neho, bez jeho pohľadov, dotykov… Každý deň som volala do nemocnice a pýtala sa, ako sa má. Avšak pred viac ako týždňom ho prepustili a je doma. Aj to viem. A vraj sa už aj vrátil do firmy, údajne bol aj v našej, no nikdy som ho tam nestretla. Asi si dával dôkladne záležať na tom, aby sa mi vyhýbal. Chápala som ho, no na druhej strane ma to neskutočne bolelo. Vedela som, že za všetko, čo sa deje, si môžem sama. Spravila som rozhodnutie, ktoré len tak nemôžem vziať späť. Kvôli mne si prešiel peklom.

Zahnala som myšlienky a snažila sa sústrediť na obliekanie šiat. Dnes mám narodeniny. Dvadsiatepiate narodeniny. A opäť raz ich oslávim v prepychu, elegancii, noblese, obrovskej spoločnosti neznámych ľudí a s nadrozmernou tortou. No nie je to presne to, čo by som si priala. Moc si želám, aby prišiel. Poslali sme mu pozvanie, jemu aj jeho otcovi, no nemyslím si, že príde po všetkom, čo sa udialo. Na to ho až príliš dobre poznám.

Vzdychla som si, upravila si mejkap a obliekla sa.

„Annie,“ začula som klopanie na dvere a následne mužský hlas, ako vyslovil moje meno.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz