IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [15.kapitola]

Otočila som sa a zbadala vo dverách svojho otca.

Zapískal. „Páni, si prekrásna,“ zložil mi poklonu.

„Ďakujem,“ poďakovala som. „Deje sa niečo?“ spýtala som sa na dôvod jeho návštevy.

„Všetci pozvaní už prišli, je čas,“ informoval ma a zároveň mi podal ruku, ktorú som prijala.

„V poriadku,“ prikývla som, „poďme.“

Spoločne sme sa vybrali von z mojej izby. O malú chvíľu začala hrať úplne iná hudba, tá ktorá ma mala uviesť medzi pozvaných. Popri hudbe ktosi oznámil môj príchod a všetky hlavy sa otočili smerom k nám.

„Pripravená?“ opýtal sa ma otec.

Prehltla som hrču v hrdle a prikývla.

„Viem, že takéto fanfáry nemáš rada, ale vieš, aká je tvoja matka,“ vzdychol a jemne ma stisol za ruku na znak povzbudenia.

„Viem,“ zvesila som plecia na znak porážky. Veľmi dobre som vedela, aká je moja matka. Vedela som, že ak by som nechcela oslavu, neprežila by to. Prinajmenšom by mi spravila zo života peklo. Je to pre ňu mimoriadne dôležité, no mne je to celkom ukradnuté. Nikoho z tých ľudí, ktorí sem prišli, nepoznám. Teda… takmer nikoho. Všetko sú to buď jej kolegovia, jej spolupracovníci alebo nejakí jej priatelia. Ja tu ozaj nepoznám takmer nikoho. „Poďme,“ zavelila som po chvíľke rozmýšľania, a spoločne s otcom sme sa vybrali dolu obrovským stočeným schodiskom. Všetky tváre na nás uprene hľadeli. Snažila som sa nevšímať si, ako si ma každý prezerá, ako si medzi sebou šuškajú, či vyzerám dostatočne dobre podľa ich predstáv alebo či som podľa nich úplne otrasná. Bolo to úplne očividné. Všetci si medzi sebou niečo šuškali, či už to bolo dobré, alebo zlé. No tak to, žiaľ, býva vždy. Na prehliadkach som si na to zvykla. Beriem to, akoby toto bola len ďalšia módna prehliadka, a nie oslava mojich narodenín.

Ako som tak rozmýšľala, ani som sa nenazdala a spoločne s otcom sme zišli dole celým schodiskom. Následne zastal pri nejakom mladíkovi, ktorý nám bol otočený chrbtom. Nebola som si istá, kto to je. Vyzeral však veľmi elegantne.

Otec  mu poklepal po pleci a hneď na to sa ten chalan otočil. Nemohla som uveriť vlastným očiam, koho tam vidím. Bol to Poncho! Poncho v celej svojej kráse! Nechápala som, čo sa deje. A ani som si nebola istá, či to vôbec chcem pochopiť. Radšej som nevravela nič, pretože som sa cítila ako v nejakom prekrásnom sne, ktorý som nechcela pokaziť slovami. No niekto nakoniec niečo povedať musel.

„Annie,“ oslovil ma môj otec, „Poncho si s tebou zatancuje úvodný tanec namiesto mňa,“ oznámil mi, chytil Ponchovu ruku a vložil do nej tú moju. Keď tak spravil, vytratil sa rovnako rýchlo, ako sa zjavil v mojej izbe.

Stále som však bola v šoku. Myslela som, že nepríde. Prečo prišiel? Veď bol predsa na mňa nahnevaný. Čo sa vlastne stalo?

Ani som nestihla zachytiť, kedy sa ľudia okolo nás vzdialili a nechali nám dostatok priestoru na náš tanec. Na náš prvý spoločný tanec.

Poncho ma pritiahol k sebe a v pomalom rytme hudby sme začali tancovať. Bola som pri ňom tak blízko, až som cítila jeho vôňu, cítila som jeho mužnosť, cítila som ho celého a nechcela som, aby táto chvíľa niekedy skočila. Chcela som takto ostať navždy. V jeho náručí. V jemnom pohupávaní na sladkú pomalú melódiu, ktorú hrala kapela. No vedela som, že to takto neostane navždy. A hlavne – chcela som odpovede. Potrebovala som ich. Teda, potrebovala som hlavne odpoveď na jednu jedinú otázku.

„Prečo si prišiel?“

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz