IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [16.kapitola]

Chvíľu váhal. Nechal ma tápať, čakať. Zdalo sa však, že sa v tom vyžíval. „Lebo som chcel byť s tebou,“ odvetil napokon po dlhej odmlke.

Otvorila som ústa od prekvapenia. Nedokázala som veriť vlastným ušiam. Nemohla som uveriť tomu, čo práve povedal. „Ale, veď… V nemocnici…“ koktala som.

„Čšššš,“ priložil mi prst na ústa, „za to sa ospravedlňujem, nebol som úplne pri zmysloch.“

„A teraz si?“ vypustila som zo seba bez rozmyslu.

Schuti sa zasmial. „Snáď áno. Vyzerám snáď ako by som nebol?“ spýtavo nadvihol obočie.

„To nie, ja len…“ odmlčala som sa.

„To je v poriadku,“ upokojil ma a jemne mi rukou prešiel po chrbte.

Z dotyku jeho rúk mi naskočili zimomriavky. Ach… Tak mi to chýbalo!

„Si v poriadku?“ oslovil ma.

Len som prikývla, neschopná čokoľvek povedať. O tejto chvíli som dlho snívala, a teraz sa môj sen konečne stal realitou!

Takmer všetci hostia už odišli. S Ponchom sme sa potichu vytratili von na záhradu, kde by nás nik nemal vyrušiť. Potrebovala som sa s ním porozprávať a potrebovala som to urobiť hneď teraz.

„Poncho…“ oslovila som ho váhajúc.

„Áno?“ spýtavo nadvihol obočie a pozrel na mňa.

„Ja… Chcem sa ti ospravedlniť. Vieš… To, čo som ti povedala v tej chate… Nebola to pravda. Niečo k tebe cítim. Niečo obrovské. No nemohla som ti to povedať. Teda, v podstate, nechcela som ti to povedať…“ odmlčala som sa a pozrela naňho.

Vyzeral zmätene. „Nechápem…“

„Vieš…“ začala som rozhodnutá povedať mu všetko. Úplne všetko. „Moja matka mi odjakživa určuje, s kým sa mám stýkať, s kým sa môžem alebo nemôžem rozprávať, ako sa mám správať, ako sa mám obliekať… V podstate riadi celý môj život. Nikdy mi nedovolí rozhodnúť sa napriek tomu, že mi jej rozhodnutie ublíži. Je jej to jedno. Vždy to tak bolo. No a… Keď si sa tu objavil ty, keď si sa objavil ako bohatý syn vplyvného človeka, ktorého každý pozná, a ešte k tomu si sa rozhodol odkúpiť veľký podiel našej spoločnosti, moja matka odrazu na teba zmenila názor a chcela, aby sme sa stýkali, aby to pokojne zašlo aj ďalej. No pred rokmi to tak nebolo. To kvôli tomu som odišla. Nechcela, aby sme sa stretávali. Neželala si, aby sme boli priatelia, a už vôbec nie niečo viac. Proti svojej vôli som musela odísť a… Teraz som jej dovolila, aby ma od teba opäť odtrhla. Kvôli tomu, že ona chcela, aby sme boli spolu, som ti povedala to, čo som ti povedala. Moja matka mnou neskutočne manipuluje. Robí v mojom živote čo sa jej zachce. Chcela som sa jej konečne vzoprieť, hoci aj na úkor vlastného šťastia. No uvedomila som si, že som spravila obrovskú chybu. Veľmi to ľutujem. Naozaj. A ak je ešte aspoň malá šanca, tak ťa chcem požiadať o odpustenie. Prosím, odpusť mi, ak som ti ublížila, či už teraz alebo pred rokmi, prosím, odpusť mi všetky moje omyly. A ak nie je príliš neskoro, chcela by som ťa požiadať o druhú šancu,“ dokončila som svoj monológ a zhlboka sa nadýchla. Nervózne som čakala na jeho odpoveď. Snažila som sa z neho niečo vyčítať, no bol ako skala. Úplne nečitateľný. Akoby onemel.

„Annie… prepáč, ale už je neskoro,“ povedal rázne, tónom, akým so mnou ešte nehovoril. Nespoznávala som ho.

„Č-čo?“ koktala som.

„Odchádzam preč. Rozhodol som sa, že odídem. Bez teba,“ oznámil mi. „Ahoj,“ pozdravil sa, vstal, a ráznym krokom sa vybral preč. A mňa nechal samú, na pochybách, s mnohými otázkami a vodopádom sĺz, ktoré sa mi rinuli z očí.

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz