IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [17.kapitola]

Snažila som sa vstrebať slová, ktoré pred malou chvíľou Poncho vyslovil. Snažila som sa prísť na to, čo znamenajú. Hľadala som v nich odpoveď, no márne. Jediné východisko bolo vždy to, že odchádza a mňa tu necháva. Odchádza bezo mňa, pretože mu na mne nezáleží? Pretože mi nedokáže odpustiť? Alebo pre to všetko čo som mu povedala?

Cítila som sa mizerne. Plakala som schúlená v klbku na terase v drahých šatách, ktoré som si zmáčala slzami a dokonalé líčenie, ktoré som mala na tvári, sa začalo v dôsledku sĺz roztekať kade tade.

Tušila som… Nie, vedela som, že je na mňa nahnevaný. A chápala som ho. Keby som bola na jeho mieste, tiež by som sa hnevala. No nikdy v živote by mi nenapadlo, že odíde.

A v tej chvíli mi všetko došlo. Prišiel sem, aby mi to povedal, pretože mi chcel vrátiť úder, ktorý som mu uštedrila. Chcel mi ublížiť tak, ako som ja ublížila jemu pred rokmi, a taktiež ako som mu ublížila teraz. A bola som si vedomá toho, že si to zaslúžim. Zaslúžim si dostať rovnaký, ba čo, ešte silnejší úder, než som mu kedy dala ja, pretože konečne viem, ako sa cítil on. Viem pochopiť, ako sa musel trápiť, keď prišiel ku mne domov a nenašiel ma tam. Keď sa dozvedel od svojej tety, že som odišla. Po tejto chvíli ho úplne chápem.

Zdvihla som hlavu a zahľadela sa na oblohu. Mesiac bol v splne, vďaka čomu bolo prostredie dokonale osvetlené jeho žiarou. Jemne som naklonila hlavu a dívala sa naň. Priala som si, aby všetko, čo sa stalo medzi mnou a Ponchom, bol len hlúpy sen a aby som sa opäť prebudila ako stredoškoláčka, ktorá s ním má robiť spoločný projekt. Chcela som, aby všetko opäť bolo tak ako na strednej, aby všetko bolo jednoduché, aby sme sa vrátili späť a užívali si spoločné chvíle.

No, žiaľ, toto bola realita. Napriek všetkému, čo som k Ponchovi cítila, napriek všetkému, čo sme spolu prežili, napriek nášmu dlhoročnému odlúčeniu, som si nevedela predstaviť život bez neho. Keď nás osud opäť spojil dohromady, myslela som, že to je znamenie. Osud. No potom do toho zasiahla moja matka a ja som spravila najhlúpejšie rozhodnutie v živote. Prinútila som ho uveriť, že pre mňa nič neznamená, že k nemu vôbec nič necítim, no nakoniec som na to sama doplatila. No teraz je už neskoro. Stalo sa. Už sa to nedá vrátiť späť. Spravila som rozhodnutie, ktoré budem do konca svojho života ľutovať.


Poncho


Keď som odchádzal od Annie, pri vchode som zastal, otočil sa a posledný krát na ňu pozrel. Videl som, ako plakala. Počul som jej vzlyky. S ťažkým srdcom som sa otočil a vošiel naspäť do miestnosti. Trpel som. Neskutočne som trpel pri pomyslení, že ju už nikdy v živote neuvidím, že ju už nikdy nebudem držať v náručí, že ju už nikdy nepobozkám… No stalo sa. Muselo. Annie bola ľahko ovplyvniteľná svojou matkou, ktorá jej riadila v podstate celý život. Neznášal som to. Neznášal som jej matku. Vedel som, že sa niečo deje hneď vo chvíli, keď mi povedala, že ku mne nič necíti, no nechal som sa ovládnuť emóciami. No keď som ju vtedy videl, v nemocnici, ako sa skláňa nado mnou a čaká, kým sa prebudím, prinútilo ma to premýšľať. No musel som to spraviť bez nej. Preto som ju poslal preč. Potreboval som si premyslieť všetko, čo sa v posledných dňoch odohralo. Pred rokmi som ju stratil a teraz som ju znova našiel. No musel som sa s ňou rozlúčiť. Musel som ju opustiť, pretože som vedel, že jej matka by vždy stála medzi nami. Nikdy by nám nedovolila žiť v mieri a pokoji, vždy by sa starala do všetkého, čo spraví Annie, a časom by sa snažila ovplyvňovať aj moje rozhodnutia. To som nemohol dopustiť. Aj napriek mojej obrovskej, nekonečnej láske k Annie som musel prijať rozhodnutie, ktoré mne, rovnako ako jej, zlomilo srdce. No musel som ísť ďalej. Musel som sa pohnúť ďalej a to isté musí urobiť aj ona…

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz