IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [18.kapitola]


O DVA DNI


Moje rozhodnutie je definitívne. Odchádzam do Európy, presnejšie do Španielska. Otec tam chcel už dávno otvoriť pobočku našej firmy a vďaka mojej zásluhe a ochote odcestovať sa to konečne podarí. No nerobím to z obrovskej túžby rozšíriť rodinnú firmu, svoj životopis, zážitky… Robím to preto, lebo musím. Lebo nemám na výber. Pretože keby som tu ostal, nedokázal by som jej odolať a opäť by sa všetko skončilo totálnou katastrofou. Bolo by to jedno veľké fiasko. Rovnako ako posledne. Kvôli nej som si ublížil, i keď nechtiac, no mohol som zomrieť, a vážim si sám seba natoľko, aby som sa jej vzdal. Pri mne by nežila plnohodnotný život, pretože aj napriek tomu, že by bola so mnou, jej matka by vždy riadila celý jej, a časom určite aj môj život, a to som nemohol dopustiť. Veď predsa kvôli nej mi klamala, kvôli nej ma zradila, kvôli nej odo mňa pred rokmi odišla… Tentoraz sa opäť história opakuje, no nie kvôli jej odchodu – ale kvôli tomu, že tento krát som bol ja tým, čo sa rozhodol odísť, a dal som si tú námahu, aby som jej to oznámil. Nevedel som, ako to prijme, a po všetkom, čo mi povedala na chate, som myslel, že jej na mne nezáleží, no ukázalo sa, že opak je pravdou. No napriek tomu nedokážem byť so ženou, ktorú ovláda vlastná matka a ktorá sa jej nevie vzoprieť a vysloviť svoj vlastný názor. Moje rozhodnutie je definitívne. Odídem. Odídem, a viac za ňou neprídem. Už nikdy ju nevyhľadám, nestretnem sa s ňou. Navždy preruším všetky putá, ktoré nás spájali, pretože viem, že by sme nedokázali byť spolu šťastní. Nikdy.


Annie


Už sú to celé dva dni, čo som o Ponchovi nič nepočula. Snažila som sa mu dovolať, no neúspešne. Stále ma hádzalo do odkazovej schránky. Určite si zmenil číslo, pretože vedel, že sa s ním budem chcieť skontaktovať. Myslel na všetko. Všetko mal dokonale naplánované, bezchybne zariadené. Snažila som sa zistiť, kedy odchádza a kam, obvolala som všetky letiská, autobusové a vlakové stanice, no márne. Nedozvedela som sa absolútne nič. Svoju poslednú nádej vkladám do jeho otca. Pevne dúfam a modlím sa, aby mi povedal, kedy Poncho odchádza a kam má namierené. Musím ho vidieť, musím sa s ním porozprávať. Dúfam, že to jeho otec pochopí.

Nervózne som sa hrala s prstami počas sedenia v koženom sedadle, v ktorom som čakala na Ponchovho otca. Minúty sa ťahali ako nekonečné hodiny, myslela som, že sa nikdy neobjaví. Že moju návštevu vezme ako urážku a neprijme ma, no gesto, ktoré mi prejavil, ma samú zaskočilo. „Slečna, prosím,“ ukázal na dvere svojej elegantnej kancelárie, „vojdite,“ pozval ma dnu.

Preglgla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a sťažka sa nadýchla. Čakala som všetko – krik, urážky, nadávky – no určite nie vrelé, ba až vrúcne privítanie od tohto pána. „Ďakujem,“ pokývala som hlavou na znak vďaky a vošla dnu.

„Prosím, posaďte sa,“ ukázal na sedaciu súpravu umiestnenú v rohu miestnosti a zavrel dvere.

„Ďakujem,“ poďakovala som a usadila sa do pohodlného koženého kresla.

„Tak, Annie…“ oslovil ma a hodnú chvíľu mlčal.

S ťažkým srdcom som čakala, čo bude nasledovať. Bála som sa. Možno len do mňa nechcel kričať pred všetkými jeho zamestnancami, aby si nepokazil svoju reputáciu. Iné vysvetlenie tu nevidím.

„Čo potrebuješ?“ opýtal sa narovinu, bez okolkov.

Tento muž ma čoraz viac prekvapuje. Nielen že je ku mne úctivý, ešte je aj priamy. „Ehm…“ odkašľala som si. Nervózne som si prehrabla vlasy a jeden pramienok si zastrčila za ucho. Rozhodla som sa, že keď je ku mne priamy on, budem taká aj ja. „Chcela by som vedieť, kedy Poncho odchádza,“ vyslovila som svoju požiadavku a mlčala. Hodnú chvíľu bolo ticho. Nikto nepovedal ani slovo, obaja sme mlčali. No zabudla som na jednu veľmi dôležitú vec. „A kam ide,“ dodala som svoju ďalšiu požiadavku, ktorú som chcela dostať z tohto muža.

Uprene sa mi zahľadel do očí, až som mala pocit, že mi vidí o duše, do srdca, do mozgu a vie čítať moje myšlienky. „Annie…“ začal mierne ostýchavo, no pokračoval, „nemyslím si, že po tom všetkom, čo sa medzi vami dvomi stalo, si preňho tou pravou,“ vyslovil to tak priamo a bez kúska citu, až ma to zabolelo. Celá som sa triasla, no nechala som ho, nech pokračuje. „Poncho potrebuje ženu, nie dievčatko, ktoré nevie svojej matke povedať nie. Potrebuje niekoho, o koho sa môže oprieť, nie niekoho, kto zdrhne bez rozlúčky len preto, lebo si to jej matka priala. Chápeš, na čo narážam, však?“

Sťažka som preglgla a snažila sa zatlačiť slzy, ktoré sa chceli predrať na povrch. Takže to nevie. O ničom nevie. „Pane… u matky vo firme som dala výpoveď,“ vyslovila som čo najrýchlejšie bez kúska nádychu pomedzi slovami, lebo som sa bála, že to, čo som spravila, môže zmiznúť. Že to môže byť len ďalší klam.

„Čože?“ otvoril ústa od prekvapenia a zízal na mňa ako také teliatko.

Prikývla som. „Áno, skončila som. Kvôli Ponchovi. Dúfala som, že by sme konečne mohli byť spolu, bez zásahov mojej matky. Som dospelá, chcem konečne robiť to, po čom túžim ja a nie čo chce moja matka. Už som mala dosť jej vrtochov, rozkazov, panovačnosti… Potrebovala som, aby ma niečo nakoplo, aby som dostala silu k vykonaniu toho, čo som spravila. Poncho mi tú silu dal. Po tom, ako mi povedal, že odchádza, a bezo mňa, zvrtol sa a odišiel, bez štipky citu, vedela som, že všetko, čo som vo svojom živote vykonala, bola jedna obrovská chyba, ktorú som si sama zapríčinila. Keby som nedovolila mojej matke, aby ma ovládala a rozhodovala o všetkom, čo sa týka môjho osobného života, no taktiež mojej kariéry, už dávno by som bola niekde inde, a určite by sme boli s vaším synom spolu. Verte mi, nič viac na svete si neželám viac. Preto som odišla z firmy, matka ma vyhodila z domu. Otec ju opustil kvôli tomu, aká je, a spoločne sme si našli apartmán, v ktorom momentálne bývame. A to všetko sa stalo behom dvoch dní. Sama tomu nedokážem uveriť. Ešte teraz sa spamätávam z toho, že som voľná. Neviem si zvyknúť na pocit, že sa nemusím báť vyjsť von neupravená, v obyčajných teplákoch a tielku, bez mejkapu, proste len taká, aká som,“ po dlhom monológu som zhlboka vydýchla. Uľavilo sa mi. Potrebovala som sa konečne niekomu vyrozprávať.

Ponchov otec na mňa udivene hľadel. Nevedela som, čo sa bude diať. Čakala som na jeho reakciu, no hodnú chvíľu žiadna neprichádzala. To ticho mi prišlo ako nekonečné. Až po niekoľkých dlhých minútach prehovoril. „Poncho o tri hodiny odlieta do Madridu,“ vyslovil napokon mierne otraseným hlasom. Ešte stále bol v šoku z toho, čo som mu o sebe prezradila.

„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakovala som sa, zdvihla zo sedačky a bez zaváhania som sa rozutekala preč. Vyšla som z budovy, sadla do auta a naštartovala. Rýchlo som sa zaradila do premávky a uháňala s nohou na plyne smer letisko.

Celú cestu som sa modlila, aby som prišla včas. Celý čas som dúfala, že to tak bude, no potom sa stalo niečo, s čím som nepočítala. Zápcha. Vybrala som sa na letisko cez najväčšiu dopravnú špičku. Bola som s nervami v koncoch. Trúbila som po šoféroch predo mnou, aby si pohli, no márne. Vliekli sme sa horšie ako slimáky, ešte aj stará pani s paličkou sa dostala rýchlejšie do blízkeho kostola než ja niekam bližšie ku letisku.

Ostávala približne pol hodina do odletu Ponchovho lietadla. Neváhala som ani na sekundu a rýchlo si šla kúpiť letenku na rovnaký let, pretože inak by ma dnu nepustili. Rýchlo som sa poďakovala milej pani pri pokladni a nechala jej poriadne veľké prepitné. Vzala som si letenku a upaľovala na kontrolu. Všetko prebehlo v poriadku. V rýchlosti som čítala na tabuli všetky čísla letov a hľadala ten svoj, teda Ponchov, ktorý smeroval do Madridu. Mám to! Brána číslo 1! Ale to je na opačnom konci letiska. Preboha! Čo ak to nestihnem? Bez rozmyslu som začala utekať cez celé letisko. Uhýbala som sa ľuďom, miestami som do niektorých vrazila a v rýchlosti im zakričala jednoduché „prepáčte“ bez toho, aby som sa pri nich zastavila. Na podobné veci som nemala čas. Keď som konečne dobehla k bráne číslo 1, už poslední cestujúci nastupovali do lietadla. Zahodila som všetky zábrany a rozhodla sa, že do toho lietadla nastúpim tiež. Nemohla som predsa dovoliť, aby Poncho odišiel bez toho, aby si ma vypočul.

Preukázala som sa dokladmi stevardovi, ktorý ma pustil do lietadla a pohľadom som prechádzala po všetkých cestujúcich počas toho, ako som kráčala uličkou. A potom som ho konečne uvidela. Sedel pri okne, pozerajúc von a čakajúc, kedy konečne toto poondiate lietadlo vzlietne. Prisadla som si k nemu a čakala. Čakala som, že sa otočí, pozrie na mňa, alebo aspoň bude zvedavý, kto si vedľa neho sadol. No nestalo sa. Nadvihla som ruku a jemne som sa ho dotkla. Strhol sa a otočil ku mne s úmyslom vynadať niekomu cudziemu za to, že ho obchytkáva, no slová mu ostali kdesi na pol ceste. Pozeral na mňa s mierne pootvorenými ústami, plný údivu a prekvapenia.

„Čo tu robíš?!“ prehovoril napokon po minúte zízania na mňa.

A potom to prišlo. Ďalšia vlna pocitov ma ovalila ako hurikán. Rozplakala som sa ako malé dievčatko a počas vzlykov mu všetko povedala. Povedala som mu o svojej matke, o tom, že som od nej odišla spolu s otcom, o tom všetkom, čo sa stalo. „Prosím, odpusť mi. Ak už po tom všetkom nedokážeš byť so mnou, ja to pochopím, len mi, prosím, odpusť,“ vzlykala som ako malé dievčatko pri mužovi, ktorého nadovšetko milujem, a prosila ho o odpustenie, napriek vedomiu, že to, čo od neho žiadam, je obrovské. No napriek tomu som to potrebovala.

„Annie…“ oslovil ma, zdvihol ruku k mojej tvári a začal mi utierať slzy.

Zdvihla som hlavu a zadívala sa naňho, čakajúc na slová, ktoré vyjdú z jeho dokonale tvarovaných pier.

„Odpúšťam ti,“ vyslovil napokon.

Vydýchla som dych, ktorý som doteraz zadržiavala. „Ďakujem,“ sklopila som hlavu. Avšak zrazu nastal nejaký pohyb. Lietadlo! Panebože, veď sedím v lietadle! „Preboha…“ vychrlila som zo seba skôr, než som chcela.

„Čo sa deje?“ nechápavo nadvihol obočie.

„Sedím v lietadle… S tebou… Do Madridu… Čo tam budem robiť? Preboha…“ zdesene som sa naňho pozrela.

Schuti sa zasmial. „Budeme spolu. Ďaleko od tvojej matky, ďaleko od všetkého,“ pohladil ma po líci a zotrel zvyšky mojich sĺz. Nahol sa ku mne a venoval mi najvrúcnejší bozk, aký som kedy dostala.

– KONIEC –

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz