IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [5.kapitola]


Annie


Vyšla som na čerstvý vzduch, zhlboka sa nadýchla a zadívala do diaľky. Jemne som sa oprela rukami o zábradlie, zavrela oči a snažila sa na nič nemyslieť. No z mojich pokusov o oddych ma vyrušil niečí hlas.

„Šampanské, Annie?“ oslovil ma zdvorilo.

Na koži mi nabehli zimomriavky. Ten hlas mi bol až príliš povedomý. Veľmi dobre som vedela, komu patrí. Moje telo na to automaticky reagovalo.

Pomaly som sa otočila, aby som zistila, či je moja domnienka pravdivá.

Bolo to tak. Bol to on. Poncho. Muž, do ktorého som sa bezhlavo zamilovala, priznala mu, čo cítim a už nikdy viac ho nevidela. Bol to on, živý a zdravý, z mäsa a kostí. Za tie roky, čo prešli, sa veľmi zmenil. Zmužnel. Tvár mu zdobilo jemné strnisko. Bol elegantne oblečený, v obleku, ktorý bol s veľkou pravdepodobnosťou šitý na mieru, pretože mu padol ako uliaty. Stál predo mnou v celej svojej kráse. Cítila som sa ako nemá. Nevydala som zo seba ani hláska.

Naše ticho napokon prerušil on. „Dnes si bola úžasná,“ okomentoval môj dnešný výkon na móle.

„Ďa… ďakujem…“ koktala som. Bola som ako obarená.

„Mohli by sme sa porozprávať?“ opýtal sa jemne s nádejou v očiach.

Mĺkvo som hľadela do tých jeho a v hlave si stále opakovala, že mu musím odpovedať, no nedokázala som vysloviť absolútne nič.

„Annie,“ prikročil ku mne ešte tesnejšie, naklonil sa nado mňa a šampanské, ktoré držal v ruke, položil na kamenný múr na zábradlí.

Keď to spravil, do nosa mi udrela vôňa jeho parfumu. Určite ho zmenil, vedela som to, no voňal priam božsky. Bol pri mne tak blízko a zároveň tak ďaleko. Naše telá oddeľovali len milimetre, ktoré ani jeden z nás neprekročil. Zatiaľ.

Až príliš dobre som si uvedomovala, že musím niečo povedať, no bolo to ťažšie než som myslela. Sťažka som prehltla hrču, ktorá mi navrela v hrdle, a odpovedala mu. „Čo to robíš?“ ignorovala som jeho otázku so snahou zistiť, ako sa sem dostal. Nerozumela som tomu.

„Porozprávajme sa, vysvetlím ti to,“ navrhol jemne.

Porozprávať sa? A o čom? Čo ak zmieni ten deň, ktorý všetko zmenil? Ten, v ktorý som mu vyznala lásku a opustila ho? Čo ak sa mi len prišiel vysmiať do tváre? Ale po toľkých rokoch? Nerozumiem tomu. No je len jeden spôsob, ako to zistiť. Existuje len jediný spôsob, vďaka ktorému môžem zistiť pravdu. „Môžeme,“ pristala som na jeho požiadavku.

„Annie…“ oslovil ma opäť. Chcel by som ti povedať, že…“ nedokončil, pretože nás niekto prerušil.

„Anahí! Čo tu robíš?! Bež dnu!“ kričala po mne moja matka. „Potrebujem, aby si sa konečne prestala flákať a postarala sa o všetkých hostí! A, samozrejme, aby si s rozprávala najmä s potenciálnymi investormi, nie s kadekým…“ pohŕdavo si Poncha premerala od hlavy po päty.

„Prepáčte, madam, ale práve som sa s Annie rozprával o tom, že by sme s otcom od vás radi odkúpili časť akcií, ktoré nám ponúknete. Vlastníme firmu Los Coches. Určite nás poznáte, patríme medzi najväčších lídrov na trhu,“ uškrnul sa na ňu.

Moja matka zrazu onemela. Hľadela na Poncha, úplne šokovaná z toho, čo práve povedal. No nebola jediná, koho tento sakramentsky krásny chlap prekvapil. Ako to myslel, že chce odkúpiť naše akcie? A že s otcom vlastní firmu Los Coches? Veď tá firma je na trhu už stovky rokov a jeho otec predsa žiadnu rodinnú firmu nevlastní.

„Si syn Rodriga Reyésa?“ sťažka preglgla a so strachom si ho ešte raz premerala.

„Áno, volám sa Alfonso, teší ma,“ podal jej ruku a pousmial sa.

Váhavo k nemu natiahla tú svoju a jemne si nimi potriasli. „Aj mňa teší.“

„Radi by sme sa s vami dohodli na našej spolupráci. Dnes som tu v mene svojho otca. Nemohol prísť z pracovných dôvodov. V pondelok k vám pošlem svojho otca s našim právnikom a dohodnete sa na detailoch. Prosím, s nikým iným neuzatvárajte obchod. Chceme byť vašimi jedinými spoločníkmi a sme ochotní odkúpiť toľko, koľko ponúknete,“ informoval ju o veciach, ktorým som úplne nerozumela. Bolo však vidno, že Poncho sa v tom vyzná až príliš dobre.

„V poriadku, budem ich očakávať,“ pritakala moja mama už trocha sebavedomejšie. Veľmi rýchlo sa spamätala zo šoku, ktorý nám práve uštedril Poncho, no ja nie. Stále som ničomu nerozumela a potrebovala som odpovede.

„Výborne, sme dohodnutí. A na oplátku by som od vás chcel len jednu vec,“ ukázal palcom jednotku. „Chcel by som vás požiadať, či by som mohol vašu dcéru zajtra pozvať na večeru,“ dodal.

Že čo?! Nechápala som, kam tým smeruje. Moja matka by ma s ním predsa nikdy nepustila. Veľmi dobre vedela, kto to je. Poznala ho od strednej školy. Kvôli tomu, že som sa s ním spriatelila ma moja matka odviedla z mesta. Určite by mu nedala povolenie na to, aby so mnou šiel na večeru. Vedela, že som kvôli nemu veľmi veľa pretrpela, no bolo jej to jedno.“

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz