IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [6.kapitola]

„Anahí?“ nechápavo pozerala raz na mňa, raz naňho.

„Áno, Annie,“ pritakal Poncho.

„Budem veľmi rada,“ odsúhlasila so širokým úsmevom na perách.

Čo sa to tu deje? Naozaj moja mama práve dala Ponchovi súhlas na to, aby som s ním šla na večeru? A už zajtra?

„Skvelé, sme dohodnutí,“ uškrnul sa na moju matku. „Bolo mi cťou,“ jemne jej nadvihol ruku  gentlemansky ju pobozkal. Hneď na to sa otočil ku mne. „Vyzdvihnem ťa o šiestej, Annie,“ podišiel ku mne, chytil ma za pás a pobozkal ma na líce. Odtiahol sa a bez ďalších zbytočných slov odišiel späť na oslavu.


NASLEDUJÚCI DEŇ


„Anahí, zlatíčko, pozri, čo pre teba mám,“ pribehla ku mne moja matka zatiaľ čo som sa pripravovala na večeru s Ponchom, ktorá sa blížila bleskovou rýchlosťou. V dnešný deň čas utekal ako voda, akoby ani nebola žiadna iná hodina, len tá, kedy ma má Poncho vyzdvihnúť.

„Čo to je?“ nechápavo som zmraštila obočie, keď predo mňa položila veľkú úzku krabicu.

„Niečo, čo si oblečieš na dnešnú večeru s Alfonsom,“ žmurkla na mňa.

Otrávene som prevrátila očami a otvorila krabicu. Šaty, ktoré som v nej objavila, boli neskutočné. Zvodné a zároveň elegantné. Jednoducho krásne!

„Vidím, že sa ti páčia,“ podpichla ma moja matka.

Rezignovane som položila krabicu na posteľ a pozrela sa na ňu. „Prečo toto všetko robíš? Veľmi dobre vieš, kto je Poncho. Vieš, že som preňho veľa trpela, keď si ma od neho odvliekla. A teraz?! Chceš mi povedať, že si ho zo sekundy na sekundu začala zbožnovať?! To ti neuverím, mama.“

Tvárila sa, že uvažuje, no potom prehovorila. „Nie že by som ho začala ma rada, ale… Chce odkúpiť značný podiel našej spoločnosti. A ty…“ ukázala prstom na mňa, „ty by si sa mala pousilovať o to, aby naša firma ostala v rodine,“ žmurkla na mňa.

Neverila som vlastným ušiam. „Takže o toto ti ide? O peniaze?“ neveriacky som rozhodila rukami. „Na mojom šťastí ti ani trocha nezáleží?!“ osopila som sa na ňu.

„Samozrejme, že záleží. Máš šťastie, že práve on chce odkúpiť podiel vo firme, no nie? Keď ho máš tak veľmi rada, máš vyhrané,“ žmurkla na mňa.

„Tak na toto ma máš? Aby si ma mohla predať?!“ už som sa neovládala. Kričala som. Kričala, pretože som bola otrávená zo správania svojej matky.

„Tento tón si vyprosím!“ skríkla do mňa a výhražne zdvihla prst. „Veď ho máš rada, ako si mi celý ten čas tvrdila, tak v čom je potom problém? Mala by si oslavovať, že som ti dovolila zosobášiť sa s ním!“

Tak toto u zašlo priďaleko. „Prosím?! Uvedomuješ si vôbec, čo mi tu vravíš?! Nie som tvoj majetok! Nemôžeš so mnou zachádzať ako s handrou!“

„Si moja dcéra! Správam sa k tebe tak ako každá matka k svojim deťom!“ obhajovala sa. „Tak či onak, máš predsa to, čo si vždy chcela! Chcela si toho chlapa, tak sa konečne obleč a choď ho zbaliť!“

„Nemôžeš mi rozkazovať! Môžem byť s kým chcem, tráviť čas s kým chcem a vydať sa za koho chcem! A pokiaľ nezačneš rešpektovať moje súkromie a neprestaneš sa pliesť do vecí, do ktorých ťa nič nie je, tak ti prisahám, že skončím vo firme, odídem z domu, skončím s touto prekliatou rodinou a budem sa venovať herectvu!“ vypustila som zo seba všetko, čo ma doteraz ťažilo. Povedala som jej všetko, čo som mala na srdci už dlhé roky a vôbec som to neľutovala.

„Čo sa to tu deje?!“ vbehol do izby namosúrený otec, červený od hnevu.

„Vôbec nič,“ odvrkla mu moja mama, zvrtla sa na päte a odišla z izby.

„Annie, už prišiel Alfonso. Ale, ako vidím, ešte nie si hotová,“ oboznámil ma so situáciou, ktorá práve nastala. „Mám mu oznámiť, nech počká?“ spýtavo nadvihol obočie.

„Prosím, buď taký dobrý. O pár minút som hotová,“ usmiala som sa naňho.

„Čo sa práve stalo medzi tebou a tvojou matkou? Prečo ste sa hádali?“ opýtal sa narovinu, bez okolkov.

„To, čo vždy,“ vzdychla som si. „Snaží sa riadiť môj život,“ porazenecky som zvesila plecia.

„Moja,“ podišiel ku mne a pohladil ma po líci, „nevšímaj si ju a rob to, čo uznáš za vhodné, dobre? Ja ťa vždy podporím, to dobre vieš,“ usmial sa na mňa a objal ma.

„Ďakujem,“ opätovala som mu objatie. „Choď za Ponchom, prosím, nechcem, aby s ním bola mama sama, o chvíľu prídem.“

„Určite? Nechceš to zrušiť?“ opýtal sa pre istotu.

„Nie, som v poriadku,“ ubezpečila som ho.

„Dobre, idem, počkáme ťa dole,“ zamával mi na pozdrav a odišiel.

Rozhodla som sa, že šaty, ktoré mi práve darovala moja mama, si neoblečiem. Nedovolím jej, aby mi riadia celý život. Už toho bolo dosť!

Vošla som do svojho šatníka a hľadala čo najvhodnejšie oblečenie na dnešný večer.

„Toto bude super!“ povedala som si sama pre seba.

Vzala som šaty spolu s topánkami a doplnkami, ktoré som si vybrala, a obliekla sa. Spravila som ešte drobné úpravy na mejkape a bola som pripravená.

Vyšla som zo svojej izby, podišla ku schodom a pomalým krokom som začala schádza dole. O malú chvíľu sa môj pohľad zastavil na Ponchovi. Bol mi otočený chrbtom, rozprával sa s mojím otcom. Keď zbadal, ako otec hľadí niekam za ním, otočil sa. Naše pohľady sa stretli. Zišla som dole po schodoch a zastala kúsok od nich. Cítila som, ako ma svojím pohľadom spaľuje, hypnotizuje. Nebola som schopná vysloviť ani hlásku, rovnako ako včera. Dnes tiež vyzeral super, dokonca by som sa odvážila povedať, že ešte lepšie ako včera.

Trápne ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo, napokon prerušil on. „Pripravená?“

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz