IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [8.kapitola]

„Počkaj, počkaj…“ vystrela som ruky na znak obrany. „To, čo si práve povedal, si nemyslel vážne, však? Bol to len vtip, mám pravdu?“ so strachom v očiach som naňho pozrela.

Uškŕňal sa ako mesiačik. „Nie, nie, žiadny vtip,“ veselo pokrútil hlavou.

„Tebe šibe? Si vôbec normálny? Ako si to predstavuješ? Odumreli ti snáď všetky mozgové bunky alebo čo?!“ zdesene som vytreštila oči. Nechcela som tu s ním ostať. Nemohla som tu s ním ostať. Napriek tomu, že moje srdce kričalo, aby som ostala, moja racionálna myseľ bola zásadne proti a vo veľkej miere vyhrávala nad pocitmi, ktoré ma zaplavovali ako oceán.

„Na noc ostaneme tu, a už o tom viac nemienim diskutovať,“ informoval ma prísnym, ostrým hlasom a varovne nadvihol obočie.

Vedela som, že som zašla priďaleko. Kričala som naňho, nepriamo ho nazvala blbcom… No na druhej strane aj on zašiel priďaleko, pretože ma nútil ostať tu proti mojej vôli. I keď na moju vôľu to zvažovať nemôžem, pretože som vedela, že keby sa ku mne priblíži ešte viac, veľmi ťažko by som ho odmietala. „Poncho,“ oslovila som ho miernejším tónom, „nemôžem tu ostať. Rodičia sa o mňa budú báť. Pochop to, nemôžem,“ snažila som sa vykrútiť z tohto bláznovstva.

No Poncho to už mal celé premyslené do posledného detailu. „Rozprával som sa o tom s tvojím otcom a nemal žiadne námietky proti tomu, aby si so mnou strávila noc,“ žmurkol na mňa, nadvihol pohár so šampanským a odpil si.

Počkať! Čo mi to práve povedal?! Že môj otec čo?! Zdrapila som svoj pohár s bublinkovou tekutinou a vypila ho na jeden dúšok. Následne som ho s tresnutím položila na stôl. „Asi som ti zle rozumela,“ snažila som sa povedať čo najpokojnejšie, no moc sa mi to nedarilo.

„Nie, rozumela si až príliš dobre. Tvoj otec súhlasil s tým, aby sme spolu strávili noc,“ zachichotal sa.

Videla som, ako sa zabáva na mojej zlosti. „Ja,“ prudko som vstala, „sa s tebou,“ ukázala som naňho prstom, „nikdy nevyspím. Rozumel si?!“ skričala som. „N-I-K-D-Y!“ vyhláskovala som písmenko po písmenku. Od zúrivosti som určte bola celá červená, no bolo mi to jedno.

Ako mi to len mohol urobiť? Ako si mohol pýtať povolenie na sex so mnou od môjho vlastného otca? Ako by som sa mu teraz mala vlastne pozrieť do očí? Nedokážem to.

„Annie, upokoj sa, nikto tu nič nepovedal o tom, aby si sa so mnou vyspala,“ od prekvapenia vytreštil oči. „Môžeme spať každý v inej izbe, a ak ťa to upokojí, pokojne sa tam aj zamkni!“ pri posledných slovách mierne zvýšil hlas.

„Fajn!“ vykríkla som, vzala tanier so špagetami a vybrala sa na poschodie.

„Annie! Vráť sa sem! Nebuď ako malé decko!“ počula som, ako za mnou kričal, no ignorovala som ho.

Vošla som do prvej miestnosti, ktorá bola najbližšie pri schodoch, vošla a zamkla za sebou dvere. Ocitla som sa v rozľahlej izbe s balkónom situovaným na pravej strane. Posteľ umiestnená v strede izby bola taká veľká, že by sa na nej určite pohodlne vyspali aj traja ľudia. Na ľavej strane bola postavená obrovská vstavaná skriňa pozdĺž celej steny. Blízko vchodových dverí bol toaletný stolík a vedľa neho boli ešte jedny dvere, ktoré viedli do kúpeľne.

Vzdychla som si, posadila sa na posteľ, natočila si niekoľko špagiet na vidličku a vložila ich do úst. „Mmmm,“ zajasala som nahlas. Tie špagety boli skutočne úžasné. Nikdy by som nepovedala, že je Poncho taký dobrý kuchár.

Chvíľu po tom, ako som dojedla, sa ozvalo jemné klopanie na dvere. „Annie,“ začula som Ponchov hlas, ako vyslovil moje meno.

 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz