IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„(Ne)Dokonalosť II.“ – [9.kapitola]

BY

 

0 COMMENT

 

„(Ne)Dokonalosť II.“

„Annie, no tak, otvor,“ naliehal.

Vzdychla som si, vstala z postele a odomkla. „Čo chceš?“ prekrížila som si ruky na prsiach.

„Annie, no tak, nesprávaj sa ako malá,“ nervózne si hrýzol spodnú peru.

„No dovoľ? Práve si ma urazil!“ vyštekla som naňho.

„Veď som nič neurobil!“ vykríkol nahnevane.

„Nič? Že nič?!“ vyprskla som od hnevu. „Vďaka tebe si môj vlastný otec myslí, že som radodajka!“

Chvíľu si ma premeriaval, no potom vybuchol do obrovského smiechu.

„Nechápem, čo je na tom vtipné. Správaš sa ako totálny imbecil!“ vykríkla som a tresla ho do hrude.

„Hej, pokoj,“ chytil ma za zápästia a pritiahol k sebe. „Trocha som to prehnal. Jediné, o čo som tvojho otca požiadal bolo aby si sa mohla vrátiť až zajtra, naozaj, nič iné som mu nepovedal.“

„Pusti ma! Neverím ti!“ zaškrípala som zubami.

Pritiahol si ma ešte bližšie. „Neklamem ti. Chcel som si z teba spraviť srandu a urazila si sa. Ale keď mi neveríš, pokojne mu zavolaj,“ vytiahol z vrecka nohavíc svoj telefón a podal mi ho.

Niekoľko krás som pozrela na telefón, ktorý mi núkal, a naňho. Bola som v rozpakoch. „Naozaj si mu nič iné nepovedal?“ pošepla som jemnejším tónom.

„Prisahám,“ odpovedal a uvoľnil zovretie.

„Dobre… Tak prepáč,“ sklopila som zrak a zahľadela sa do zeme.

„To nič,“ odmlčal sa. Voľnou rukou si poškrabkal bradu. Tváril sa, že rozmýšľa. „Ale zaslúžil by som si nejakú odmenu, nie? Ako bolestné za to, čo si mi práve vyviedla,“ žmurkol na mňa a ruku, ktorou si škrabal bradu, mi položil  na zadok a pritiahol si ma do tesnej blízkosti.

Naše telá sa dotýkali, naše pery delilo len niekoľko centimetrov. Zdvihla som zrak a zadívala sa mu do očí, no to som robiť nemala. Začala som sa strácať v jeho hlbokom a zmyselnom pohľade. Nevedela som, či budem mať dostatok síl na to, aby som ho odmietla. No moje racionálne ja mi neustále opakovalo, aby som sa odtiahla. Že to nie je dobrý nápad. No moje srdce kričalo, aby som ho pobozkala. Plakalo, aby som opäť bola s ním. Ale je to dobrý nápad? Otvárať po toľkých rokoch staré rany?

Pomaly som sa odtiahla. „Prepáč, ja nemôžem,“ ospravedlnila som sa.

„Ale prečo? Odišla si bez slova, nič si nikomu nepovedala. Hľadal som ťa ako blázon, no nepodarilo sa. V ten deň, keď si mi povedala, že si do mňa zamilovaná, som sa dozvedel, že môj biologický otec je nejaký cudzí chlap. Šiel som ťa hľadať,  potreboval som ťa ako soľ, no ty si nikde nebola. Nemal som o tebe žiadnu správu. Nemal som žiadnu informáciu o tom, kde by som ťa mohol nájsť alebo ako by som sa s tebou mohol skontaktovať. Nemal som absolútne nič. Bol som na dne. No vtedy som si uvedomil, čo k tebe cítim. Každým dňom si mi chýbala viac a viac, každým dňom som ťa potreboval viac a viac. Bolo veľmi ťažké prijať fakt, že Rodrigo je môj biologický otec. Nemal som sa s kým o tom porozprávať, nemal som nikoho, kto by ma podržal. Nemal som TEBA. Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. To bremeno, ktoré som so sebou neustále nosil, ma ponáralo čoraz hlbšie do priepasti. Vedel som, že sa ho musím nejakým spôsobom zbaviť. Spravil som to, čo som v tej chvíli predpokladal za najvhodnejšie – začal som študovať. Môj biologický otec ma v tom, samozrejme, podporil. Zaplatil mi celé štúdium a po absolvovaní ma zamestnal v rodinnej firme. Počas tých rokov sme sa vzájomne spoznali, porozumeli si, vysvetlili všetko, čo bolo potrebné a… Našli sme si k sebe cestu. A jediné, čo teraz chcem, o čo ťa žiadam, je, aby sme si našli cestu k sebe. Jediná prekážka by bola, ak by si ku mne nič necítila. Ak som ti ľahostajný. Prosím, odpovedz mi, Annie. Môžeme byť opäť tými, kým sme boli? Alebo som ťa našiel príliš neskoro?“

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz