IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

„Regreso“ – [6.kapitola]

6

Na jednej strane by bolo super povedať jej pravdu, no na tej druhej… Ach, je to tak ťažké. Čo mám robiť? Asi jej poviem pravdu, z tohto sa nedá len tak vyvliecť…

„Vieš… dnes mi napísal a…“ odmlčala som sa.

„A?! A čo?! Čo sa medzi vami stalo?! Dievča, nemôžeš začať rozprávať o niečom takomto a prestať v tom najlepšom!“ zvýskla Any tak, že získala pozornosť väčšiny reštaurácie.

„Any, čšš, upokoj sa!“ ohriakla som ju.

„Tak mi to už konečne povedz!“ nervózne si zaryla ruky do vlasov a začala si ohrýzať spodnú peru.

„No… písal mi, či by sme sa mohli stretnúť a…“

Nedohorovila som, pretože mi hneď skočila do reči. „Áááááá, takže Dulce má rande s Uckeritooooom juuuuuj ja som taká šťastná!!!!!“ pišťala tak hlasno, až som skoro prišla o ušné bubienky.

„Any! Ticho!“ skričala som potichu s priškrtenými zubami.

„Ok, dobre… Tak už hovor!“ položila si hlavu na ruky a zasnene sa na mňa zadívala.

„No… ako som už povedala, napísal mi, či by sme sa mohli stretnúť. Súhlasila som, ale potom som dostala taký jeden nápad… Dnes o piatej prilieta späť do Mexika a napadlo ma, že ho pôjdem počkať na letisko, ale… neviem, premýšľala som o tom, či to nie je príliš,“ zdôverila som sa jej so svojou najväčšou obavou.

„Príliš?! Žartuješ, Dul? Ten chlap ťa má radšej ako svoj vlastný život!“ vyvracala mi moju hypotézu.

„Myslíš?“ bojazlivo som na ňu pozrela.

„Samozrejme! Bol zničený z toho vášho rozchodu. Mimochodom… ďakujem, že si mi povedala, že spolu vôbec chodíte,“ ofučala sa a hodila sa do operadla na stoličke.

„Prepáč, nechceli sme to vravieť nikomu. Teda… taká bola dohoda. Nikto o tom nesmel vedieť, aby sa náhodou nepreriekol. Nechceli sme to zverejniť, lebo sme chceli aspoň kúsok súkromia. A tiež sme to nechceli zverejniť preto, ak by sa stalo, že by to nevyšlo, čo sa nakoniec aj udialo, takže… Chápeš ma aspoň trocha, však?“ hodila som na ňu svoj psí pohľad, ktorému nikdy nedokáže povedať nie.

Vzdychla si. „Ale áno, Dul, chápem, ale som tvoja najlepšia priateľka. Čakala som, že mi povieš, keď budeš mať priateľa, aj keď len tajného.“

„Viem, prepáč mi to,“ ospravedlnila som sa. Znova.

„Sľúb mi ale, že keď sa to opäť stane, povieš mi všetko,“ zaradovane zatlieskala.

„Sľubujem,“ zasmiala som sa na nej. Stále bola rovnaká. Milá, usmievavá, hravá… Bola s ňou za každých okolností zábava. Z každej chvíle, dokonca aj z tej najhoršej vedela vyčariť ten najkrajší moment. To bolo jej čaro.

„Noo… a teraz k tomu letisku. Chceš ho ísť čakať v tomto?!“ zhrozene si ma premerala od hlavy po päty.

Jedným okom som hodila po svojom oblečení a hneď na to vrátila svoju pozornosť Anahí. „Čo je na tom zlé?“

Silno sa tresla po hlave a pokývala čašníkovi, aby jej priniesol tequilu. „Dul! Máš na sebe voľné tričko, ktoré nič nezvýrazňuje a nič neukazuje. A máš dlhé gate a botasky. Takto ho nikdy nezískaš späť,“ obdarovávala ma svojimi radami.

„Ale ja som nikdy nepovedala, že ho chcem späť!“ skríkla som tento krát ja.

„Vážne? Tak potom prečo sa s ním chceš stretnúť? A prečo ho chceš prekvapiť na letisku, ha?!“ spýtavo zdvihla obočie.

Mala pravdu? Naozaj som chcela Uckera naspäť?


O pokračovaní poviedky rozhodujete vy!


Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz