IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

[VYHODNOTENIE] Hravé písanie (2.kolo)

HRAVE PISANIE

Máme tu vyhodnotenie 2.kola „Hravého písania.“ Ďakujeme naozaj všetkým ktorí sa zapojili, no len jedna poviedka od dvoch autorov môže postúpiť do úplného finále! 

A to je priestor už pre fanúšikov poviedok. Vašou úlohou je hlasovať za poviedku, ktorá sa vám s témouRealita je lepšia než predstavivosť“ a postavami: Dulce a Ucker páčila viac. Následne tá, ktorá bude mať najviac hlasou postúpi do úplného finále a zabojuje tak o prvenstvo a jej autor o DVD RBD – Live in Hollywood.


Lucia Bollová


Jedného studeného dňa Dulce rozmýšľa, čo bude dnes robiť. Od svojich kamarátok počula, že v meste sa koná ples. Je tu jeden háčik, všetci musia prísť v maskách. Keďže Dulce vie, že jej drahá sestra Anahi sa vyzná v móde viac, zavolala a spýtala sa o malú prosbu.

„Ahoj Anny,“ zdraví Dul potešene. „Ahoj moja mladšia sestrička Dul, čo zas potrebuješ?“ pýta sa vtipne Anahi.

„Anny, prestaň vystrájať, potrebujem pomôcť vybrať masku na ten ples, čo sa bude konať v meste!“ povedala rázne Dulce.

„Dul, všetko čo sa týka módy, tak na to som tu ja, ja som na módu expert!“ chválila sa Anahi.

„Ďakujem sestrička, tak sa stretnime o 12.00 pri nákupnom centre, ľúbim ťa!“ poďakovala sa Dul. „Budem tam ako na metle, aj ja ťa ľúbim!“ povedala posledné slová Anahi a zrušila hovor.

Po niekoľkých hodinách

Dulce a Anahi sa stretli tam, kde si naplánovali stretnutie. Pobehali obchody a nakoniec našli to, čo hľadali. Anahi vybrala Dulce krásne zelené šaty s čiernou škraboškou. Dulce sa tiež páčili, tak hneď ich zobrali. Zašli si sadnúť na kávu. Anahi hneď začala so zvedavými otázkami.

„Dul, ešte stále myslíš na Uckera?“ pýta sa zvedavá Anny. „Ach Anny,“ vzdychla si Dul, „keď ja ho nemôžem vypudiť z hlavy a zas mu o mojich citoch povedať nemôžem, pretože on ma berie ako sestru a nie ako ženu, a ja to nemôžem pokaziť.“

Tlačia sa Dulce do očí slzy. „Dul, už sa toľko netráp a mysli napríklad na to ako si užiješ ples s priateľmi,“ povzbudila Anny Dulce.

„Áno, už nebudem plakať, a ty nechceš ísť?“ utrela si Dul slzy z tváre a spýtala sa.

„Nie, ďakujem za pozvanie, ale ja mám nejaké plány s Ponchom!“ pochválila sa Anahi.

Dul do Anahi lakťom drgla: „Anny, ty sa nezdáš, tak si to užite a pozdravuj Poncha, ja už pôjdem lebo o 18.00 začína ples a ďakujem!“

Dulce sa rozlúčila so sestrou a každá si šli svojou cestou. Dulce prišla domov a hneď sa začala chystať na ples. Dala si na seba tie krásne zelené šaty. Do kabelky si hodila čiernu škrabošku a do vlasov si dala zelenú brošňu, ktorá sa hodila k šatám. Vybrala sa na ples.

Po hodine

Dulce prišla na ples, ale svoje kamarátky nevidela nikde. Zatiaľ si sadla na lavičku. Pri barovom pulte stáli dvaja krásavci, ktorých si Dulce nevšimla. Bol to Ucker s kamarátom Radom.

„Hej Ucker, pozri aká krásna žena v tých zelených šatách prišla na ples!“ drgol Rado Uckera.

„Wau, fakt je pekná!“ pozeral prekvapene Ucker na neznáme dievča, ale to ešte netušil, že to je Dulce. „Čo na ňu pozeráš, choď ju zbaliť, ako to ty vieš!“ poháňal Rado Uckera.

„Tak teda idem na vec!“ rozhodol sa rázne Ucker.

Zatiaľ sa Dulce pozerala okolo, či neuvidí niekoho známeho, ale keď sa pozrela vľavo uvidela, že sa k nej blíži neznámy chlapík v maske.

„Ahoj krásavica, nejdeš si zatancovať?“ oslovil Ucker Dulce.

„Ahoj, ale ja tu niekoho čakám, takže nie!“ odmietla Dul.

Dul sa zdal ten hlas povedomý, ale povedala si, že to nemôže byť Ucker, on nie! Už aj v hlasoch iných ľudí Uckera počuje. Ucker prerušil Dulce premýšľanie.

„Nebodaj čakáš na priateľa?“ vystrašil sa Ucker. „Nie, to nie, tak dobre zatancujeme si, ale len chvíľu!“ nakoniec Dulce prijala tanec.

Začali spolu tancovať, ale keďže Ucker chcel niečo viac, začal sa pýtať zvedavé otázky.

„Teba som tu ešte nevidel, niekoho mi pripomínaš,“ začal sa Ucker pýtať.

„Neprišla som s tebou tancovať, aby si mi dával zvedavé otázky!“ odvrhla ho Dulce.

Čašník sa ponáhľal a nechtiac do Dulce strčil. Dulce spadla na Uckerovu hruď a boli si tak blízko. Dulce cítila Uckerovu vôňu.

„Môžem ťa pozvať von?“ spýtal sa Ucker.

Dulce ako omámená, len prikývla. Došli von a sadli si na lavičku. Dulce sa stále nezdal tento neznámy chlap.

„Zlož si masku!“ povedala rovno Dulce.

„Zložím si ju, ale najprv niečo urobím!“ povedal v hádanke Ucker.

„Čo?“ Dulce nedopovedala a Ucker ju pobozkal. Dulce sa cítila ako v siedmom nebi. Mala pocit, ako keby ten bozk už pozná. Keď sa Ucker od nej odvrátil a dal si dole masku, Dulce len pozerala s otvorenými ústami.

„Ucker?!“ vykríkla Dul.

„My sa poznáme?“ prekvapene pozrel Ucker, že odkiaľ vie jeho meno.

„Áno!“ nedopovedala Dulce a dala si dole masku.

„Dulce, to si ty, ja som vedel, že ty ma vždy budeš priťahovať!“ odhodlal sa Ucker povedať pravdu.

„Čo, ty ma máš rád ako ženu a nie ako sestru?!“ prekvapivo pozrela Dul.

„Ja som ťa vždy mal rád ako ženu a vždy budem, len som sa ti to bál povedať,“ vysvetľoval Ucker.

„Ja som na tom presne tak isto, stále na teba myslím, milujem ťa!“ povedala Dulce pravdu.

„Aj ja teba!“ priznal sa Ucker. „Realita je lepšia ako skrývanie sa pod maskou a predstavivosť!“ vyhŕkla Dulce a pobozkala Uckera.

Ucker si ju prisunul do náručia. Zostali v náručí, takto spolu celú noc.

KONIEC!

Poučenie: Ani maska nezakryje to, čo obidvaja k sebe cítia, pretože REALITA JE VŽDY LEPŠIA AKO PREDSTAVIVOSŤ!


Miriama Čunderlíková


Bol krásny slnečný deň,preto som sa rozhodol,že dnešok strávim niekde von.“Bola by škoda nevyužiť takýto deň“,pomyslel som si,keď som si vyberal zo skrine oblečenie.Po úžasnej sprche a výdatných raňajkách som sa obliekol,zobral som si kľúče od bytu,mobil a nejaké peniaze a vyrazil som do krásnych slnečných ulíc môjho milovaného Mexica.Prechádzal som cez park a pozoroval deti,ktoré sa hrali na ihrisku,“Ach ako rád by som sa na chvíľu vrátil späť do svojho detstva“,pomyslel som si.Nič mi nerobilo starosti,nemusel som robiť dôležité rozhodnutia,vlastne jediné čo ma zaujímalo boli hry s kamarátmi,ktoré som väčšinou vyhrával..moji rodičia,na ktorých mi nesmierne záleží..a plný žalúdok,pretože som bol každú chvíľu hladný a úprimne,doteraz sa to nezmenilo.O čom ma presvedčil aj môj žalúdok,ktorý sa práve v tejto chvíli ozval.Rozhodol som sa,že si zájdem na skorší obed do nejakej príjemnej reštaurácie.

Po skvelom obede som zaplatil a rozhodol som sa dať si ešte kávu v nejakej kaviarni.

Keď som bol pred vchodom do kaviarne,zazvonil mi mobil.Pozrel som sa na display a s úsmevom som sa pozdravil volajúcemu.

Ucker: Ahoj braček,ako sa máš?

Poncho: Ahoj,celkom dobre a ty?

Ucker: Ale ujde to.Má tvoj telefonát špeciálny dôvod?Už sme sa nevideli niekoľko mesiacov.

Poncho: To máš pravdu,ale čo narobíme,keď sme obaja takí zaneprázdnení?

Obaja sme sa z chuti zasmiali.Poncho bol mojim kamarátom už od malička.Bol ako môj brat.Koľko sme sa narobili hlúpostí..“Ach to boli časy“,pomyslel som si..

Poncho: Tak počúvaš ma?

Zasmial sa Poncho.

Ucker: Ah áno,prepáč.Len som sa zamyslel nad tým koľko somarín sme robili keď sme boli mladší.

Poncho: To áno,o tom by sa dala napísať kniha.

Opäť sme sa zasmiali.

Poncho: Inak pýtal som sa ťa či nemáš čas.Počul som,že si v Mexicu,tak ma napadlo,či by sme nezašli na kávu,pospomínať na staré dobré časy.

Ucker: Jasné,práve som sa chystal do kaviarne.Môžeš prísť ak chceš.

Poncho: Skvelé,do ktorej kaviarne?

Ucker: Do tej na rohu,oproti nákupného centra.

Poncho: Ah áno,viem ktorá to je.Budem tam o pol hodiny.

Ucker: Okey,počkám ťa.

Pol hodina prešla rýchlo.Keď Poncho prišiel,zvítali sme sa a objednali sme si kávu.Rozprávali sme sa dlho,prebrali sme všetko od nášho detstva až po súčasné úspechy.Poncho pracuje vo firme svojho otca ako advokát,zatiaľ čo ja sa venujem herectvu.Práve preto sa často nevidíme,lebo ja veľa cestujem.Ako sme sa tak rozprávali zrazu vošla skupinka dievčat.Nebolo by na nich nič zvláštne,až na jedno dievča,ktoré ma nesmierne zaujalo.Mala dlhé červené vlasy,úžasné telo a oči,v ktorý by som sa dokázal utopiť,keby mi to dovolila.Je pravda,že mám v živote takmer všetko,no nikdy som nebol skutočne zamilovaný.mal som zopár dievčat,no ku žiadnej som necítil nič výnimočné.Mal som však vysnívané dievča.Krásnu ženu,vtipnú,milú,inteligentnú s očami,ktoré sa veľmi podobali očiam dievčaťa,ktoré sedelo pri stole oproti.Žena v mojich predstavách však nebola ani z ďaleka taká krásna ako tá,z ktorej som nevedel spustiť oči.“Realita je lepšia než predstavivosť“,pomyslel som si pri pohľade na túto očarujúcu ženu.

Poncho: Hej Ucker,počúvaš ma?Už asi 10 minút sa s tebou rozprávam a a ty pritom hľadíš niekde do blba.Si v poriadku?

Ucker: Áno,prepáč.Len som sa pozeral na jednu ženu.Je krásna,pozri sa.

Poncho sa pozrel smerom,ktorý som mu ukázal a usmial sa.

Poncho: Ktorá to je?

Ucker: Tá červenovláska s nádhernými očami a sladkým úsmevom.

Poncho: Ále čo..ja ju poznám.

Ucker: Naozaj?Odkiaľ?Prosím ťa len mi nehovor,že si s ňou niečo mal..

Poncho sa usmial a potľapkal ma po pleci.

Poncho: Neboj sa,starec..Je to kamarátka mojej Anahí.

Anahí je Ponchova priateľka,veľmi krásna žena,inteligentná,milá a zdá sa,že im to spolu klape.

Poncho: Áno je to Anyina kamarátka,volá sa Dulce,je veľmi milá a musím uznať,že aj veľmi krásna.Ak chceš zoznámim vás.

Ucker: Čože?Nie!

Zbledol som pri pomyslení,že by som stál oproti tejto okúzľujúcej ženy.Poncho využil príležitosť,že išla okolo a oslovil ju.

Jej úsmev rozžiaril celé moje vnútro.

Dulce: Poncho,ako sa máš? Rada ťa vidím.A čo Any?

Poncho: Má sa dobre a ja tiež,ďakujem za opýtanie.A ty?Si tu s kamarátkami?

Dulce: Áno,zašli sme si na kávu.A tvoj kamarát?Myslím,že sa nepoznáme.

Nádherne sa na mňa usmiala,tak som sa postavil aby som sa mohol predstaviť a nesedel tam ako nemý truľko.

Ucker: Ahoj,som Ucker,Ponchov kamarát z detstva.

Dulce: Ahoj,ja som Dulce,kamarátka Ponchovej priateľky Any a samozrejme aj Poncha.

Poncho: Už som myslel,že ma ani nespomenieš.

Všetci sme sa zasmiali.“Páni Dulce“,pomyslel som si,že jej meno je rovnako sladké ako jej krásny úsmev a čokoládové oči.

Dulce: Chlapci nehnevajte sa ale budem musieť ísť.Rada som ťa spoznala Ucker.

Ucker: Aj mne bolo potešením,Dulce.

Vyzerá to tak,že Dulce sa Uckerovi naozaj páči a ako sa zdá ani on jej nie je ľahostajný.Musím niečo vymyslieť aby sa znova stretli.

Poncho: Hej Dulce,počuj nemala by si zajtra čas?Any a ja si chceme zájsť na večeru a bolo by super keby ste ty a Ucker mohli ísť s nami.

Ten Poncho sa asi zbláznil.Pozrel som na neho,no on ma len schladil pohľadom“Kamoš,nechaj to na mňaô.

Dulce: Áno jasné,rada pôjdem.

Páni,Ponchov plán,zdá sa,funguje.On je génius.

Poncho: Skvelé.Tak po teba prídeme,povedzme o 7ej?

Dulce: Okey,už sa teším.Tak sa majte.

Poncho: Ahoj,

Ucker: Ahoj.

Poncho: Nemusíš mi ďakovať kamoško.

Nemohol som urobiť nič len sa zasmiať nad kamarátom,ktorý hneď pochopil,že sa mi Dulce veľmi páči.Dokázal som už myslieť iba na zajtrajší večer.

Deň ubehol pomerne rýchlo a bol čas pripraviť sa.Osprchoval som sa,obliekol som si rifle,biele tričko a ľahké sako,použil som obľúbenú voňavku a zišiel som pred dom práve vo chvíli keď Poncho parkoval auto,v ktorom sedel spolu s Anahí.Pozdravil som ich,Poncho naštartoval a vyrazili sme vyzdvihnúť Dulce.Keď prišla,takmer mi vyrazila dych.Bola nádherná.Vlasy mala natočené a voľne rozpustené,oblečené mala krásne čierne šaty a tenkú bundičku,bezchybné líčenie a hoci nebola príliš vysoká,topánky na opätkoch jej veľmi pristali.

Nasadla k nám do auta a náš spoločný večer sa mohol začať.

Reštaurácia,ktorú Poncho vybral bola veľmi príjemná,romantická,priam stvorená na dnešný večer.

Poncho a Any sa celý čas potichu rozprávali a tak som mal čas aby som Dulce čo najlepšie spoznal.Zistili sme,že máme veľa spoločného.Aj ona je herečka a zdá sa,že veľmi úspešná.Celý večer sme sa potichu rozprávali a smiali.Pravdou je,že sme si veľmi rozumeli.Dokonca sme sa dohodli na ďalšom stretnutí.Po dezerte sme s Ponchom zaplatili účet na polovice a mohli sme ísť domov.Poncho zastavil auto pred Dulcinym domom.Poprosil som ho aby ma chvíľu počkali a išiel som odprevadiť Dulce až pred dvere.Tam sme sa ešte chvíľku rozprávali.Zdalo sa,že je trošku nervózna,tak ako ja a ani jeden z nás sa nechcel rozlúčiť.Pripadal som si ako tínedžer.

Ucker: Dulce bolo mi s tebou naozaj úžasne.Dnešný večer som si veľmi užil.

Dulce: Ja tiež.Ďakujem za pozvanie.

Ucker: Pozval ťa Poncho.Vlastne pozval nás oboch.

Dulce: To áno,ale chcel si ma pozvať,nie?

Nervózne sa zasmiala a ja som prikývol.

Zdalo sa,že naberá odvahu aby mohla niečo urobiť,no netušil som čo až do chvíle keď sa začala nakláňať a následne pritisla svoje pery na tie moje.

Pocit,ktorý som v tej chvíli cítil bol neopísateľný,a ona zdá sa,cítila to isté.Odtiahli sme sa od seba a usmiali.

Dulce: Ďakujem za dnešný večer Ucker.Uvidíme sa zajtra?

Ucker: Už sa neviem dočkať.

Dulce: Ja tiež.Dobrú noc.

Tentoraz som to bol ja,kto ju pobozkal.

Ucker: Dobrú noc.

Usmiala sa a stratila sa za dverami svojho domu.

Ucker: Nič nehovor.

Povedal som Ponchovi.ktorý sa usmieval,keď som nastúpil späť do auta.

Poncho: Nič som nepovedal.Až do teraz.Nemáš za čo,braček.

Žmurkol na mňa a ja som sa usmial a povedal:

Ucker: Ďakujem,braček.

Ten večer som zaspával s myšlienkou na Dulce a nevedel som sa dočkať zajtrajška a toho,kedy ju opäť uvidím.Dulce ma utvrdila v jednom: „Aj keď je predstavivosť nádherná,realita je oveľa lepšia“.


HLASOVANIE /Prebieha do stredy (16.03.2016 23:59)/


Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz