IE Warning
YOUR BROWSER IS OUT OF DATE!

This website uses the latest web technologies so it requires an up-to-date, fast browser!
Please try Firefox or Chrome!
 
 
 

[VYHODNOTENIE] Hravé písanie (6.kolo)

Máme tu vyhodnotenie 6.kola „Hravého písania.“ Ďakujeme naozaj všetkým ktorí sa zapojili, no len jedna poviedka od dvoch autorov môže postúpiť do úplného finále! 

A to je priestor už pre fanúšikov poviedok. Vašou úlohou je hlasovať za poviedku, ktorá sa vám s témouHrdina“ a postavami: Diego a Roberta páčila viac. Následne tá, ktorá bude mať najviac hlasou postúpi do úplného finále a zabojuje tak o prvenstvo a jej autor o DVD RBD – Live in Hollywood a ďalšie dve vecné ceny!


Michaela Kojsová


Nemôžme byť spolu. Sme úplne odlišný. Nemáme nič spoločné. Je koniec.

 Jeho slová mám stále v hlave. Zraňuje ma tá predstava, že ma nik nemiluje. Odkedy som sa rozišla s Martinom, môj svet sa zrútil ako domček s karát. Mala som pocit, že umieram. Úplne som zabudla na svoju rodinu, priateľov, ktorý mi chceli pomôcť, no ja som ich pomoc neustále odmietala.

„Roberta za hodinu ťa čakám v kaviarni!„ Povedala mi do telefónu Mia. „Nie nikam nejdem! Dnes nemám náladu.„ „A kedy budeš mať náladu na priateľov? Ako sa chceš s toho dostať keď stále sedíš medzi štyrmi stenami a s nikým sa nestretávaš?„ „Ale ja…„ „Nechcem počuť žiadne ale! O hodinu ťa čakám v kaviarni„ a zložila.

Po dlhom váhaní som sa predsa len rozhodla, že pôjdem. Obliekla som si tielko a šortky a vyšla som na ulicu. Ako som kráčala ku kaviarni kde sme sa mali stretnúť s Miou som stretla zaľúbený párik a znova sa mi  začali vynárať spomienky na Martina. Rozkotúľali sa mi slzy po tvári a v tom som si uvedomila, že môj život už nemá zmysel. Zastavila som na moste po ktorom som prechádzala a prepadla ma myšlienka, že by som mohla ukončiť svoj život. Prekročila som zábradlie a už už som bola odhodlaná skočiť, keď v tom ma niekto chytil za ruku.

„Zbláznila si sa?„ Zo slzami v očiach som sa naňho obrátila. „Pusti ma!„ vykríkla som. „Nepustím ťa veď sa zabiješ.„ „Mne je to už jedno.„ „Prosím podaj mi druhú ruku pomôžem ti.„ Chvíľku som váhala no potom som mu podala aj druhú ruku a on mi pomohol preliezť zábradlie.“Ako sa voláš?„ „Roberta„ odpovedala som mu. „Smiem vedieť prečo si chcela skočiť?„ „Lebo môj život už nemá zmysel.„ Zmetene na mňa pozrel a povedal mi „Ako je možné, že taká pekná baba ako si ty stratila chuť do života?„ „Nechcem o tom hovoriť.„ „Čo by si povedala na to, že by som ťa odprevadil domov?„ opýtal sa ma. Prikývla som.

„Ďakujem, že si ma zachránil.„ „To je samozrejmosť„ odpovedal. „Ako sa vlastne voláš?„ „Diego„ odpovedal a podal mi ruku. „Vieš ako si ma vystrašila? Keby si skočila… vzdychol si neviem čo by som robil.„ „Prepáč nechcela som ťa vystrašiť, no mala som pocit, že už viac nevládzem žiť.„ „Povieš mi čo sa stalo?„ „Rozišla som sa s frajerom„ neudržala som slzy a znova som začala plakať. V jeho očiach som videla súcit. „Žiaden chalan ti nestojí za takéto trápenie.„ „Teraz to už viem„ usmiala som sa. „Ďakujem.„ Rozprávali sme sa tak dlho, že sme si ani neuvedomili koľko je hodín. O siedmej sme sa rozlúčili a sľúbili sme si, že sa ešte uvidíme. Neskôr som si našla v odkazovači sedem odkazov od Mii. Úplne som na ňu zabudla. Zavolala som jej a vysvetlila jej prečo som neprišla a že som v poriadku.

O niekoľko rokov neskôr

Vďaka Diegovi som zabudla na rozchod s Martinom. Pred niekoľkými dňami sme mali  krásnu svadbu a čakám bábätko. Som veľmi šťastná. Diego je môj veľký hrdina.


Miriama Čunderlíková


Sedela som na posteli a premýšľala.O mne..O ňom..O nás..O všetkých našich spoločne strávených chvíľach.Všetky tie hádky a udobrovania.Prečo aj napriek tomu koľkokrát mi ublížil na neho nedokážem zabudnúť.Hlava mi hovorí aby som na neho viac nemyslela,no srdce si ho zo svojho vnútra vytrhnúť nedokáže.Z mojich myšlienok ma vyrušil až hlas José.

José:Roberta si v poriadku?Vypadáš veľmi smutne.Stalo sa niečo s tvojou mamou?
Roberta:Nie,s mamou je všetko v poriadku.
José:Tak potom čo ti je?
José si sadla ku mne.Pozrela som na ňu a dokázala povedať iba..
Roberta:Diego..
José:Ahaa..zase Bustamante..Čo ti urobil tentokrát?Zase ste sa pohádali?Nehovor mi,že sa vrátil k Lole!..
Pokrútila som hlavou.
Roberta:Nie..aspoň si to nemyslím.Lupita hovorila,že Lolu zaujíma iba Santos.Ani sme sa s Diegom nepohádali,len..
José:Len čo?
Roberta:Premýšľala som..José prečo je láska taká komplikovaná?Prečo sa musíme zamilovať vždy do tých najväčších hlupákov?
Rozhodila som rukami a José sa len zasmiala.
José:A prečo sa to pýtaš mňa?Myslíš,že ja mám na chlapov šťastie?Ak si nespomínaš,tiež som sa zamilovala do toho najväčšieho hlupáka na škole.
Obe sme sa rozosmiali,no po chvíľke sme stíchli.
José:Choď za ním.
Vytreštila som oči.
Roberta:Čože?Mačička ty si sa zbláznila,však?
José:Nie nezbláznila,mačička.Chceš tu sedieť a trápiť sa kvôli tomu hlupákovi?Nie!
Roberta:Nie?
José:Jasné,že nie.Choď za ním a porozprávajte sa.Ale bez hádok.
Usmiala som sa.
Roberta:Mačička,vieš predsa,že Diego a ja sa nedokážeme porozprávať bez toho aby sme sa nepohádali.
José:Tak je načase aby ste to vyskúšali.Poďme,vstávaj!
Začala ma ťahať z postele.
José:Ukáž sa..
Pozerala sa na mňa akoby zvažovala či sa niečo nedá vylepšiť.Musela som sa znova usmiať.
Roberta:José,čo to robíš?Začínam mať z teba strach.
José:Mačička..netáraj hlúposti.Pozri..Rozopni si ešte tento gombík..tak..
Roberta:Ty si sa zbláznila?Načo si mám rozopínať gombík?
José:Akože načo?Predsa aby si zviedla Diega.Choď za ním a porozprávajte sa.A buď na neho milá.
Roberta:Neviem kto je väčší blázon.Ty,že máš takéto nápady alebo ja,že som ťa poslúchla.
José:Dobre,dobre..len už choď.A nezabudni,že máš byť milá!
Pokrútila som hlavou a vyšla z izby.Ako som tak kráčala k Diegovej izbe,ponorená do svojich myšlienok,nevšimla som si,že za mnou niekto kráča.Už som bola takmer pri dverách Diegovej izby,keď som zacítila nepríjemný zápach,po ktorom si nič nepamätám..

Kráčal som do svojej izby a premýšľal nad Robertou.Kedy sa skončia všetky tie naše hádky?Tak rád by som bol s ňou.Milujem ju a viem,že aj ona mňa.Cítim to.No vždy keď sa zdá,že sa udobríme,niečo sa pokazí a my sa opäť pohádame.

José:Diego,Diego počkaj.
Kričala za mnou José práve keď som vchádzal do izby.
Diego:Čo je José,čo tu chceš?
José:Kde je Roberta?
Spýtala sa ma celá zadýchaná.Vošiel som do izby a José ma nasledovala.
Diego:Neviem kde je Roberta,prečo by som to mal vedieť?A mala by si odísť,ak ťa tu nájde Gaston,tak budeme mať obaja problémy.
Nevšímala si moju poznámku a pokračovala v rozhovore.
José:Akože nevieš kde je Roberta?Veď išla za tebou.Už pred 3 hodinami!
Diego:Čože?Asi si sa pomýlila,Robertu som dnes vôbec nevidel.
José:Diego nepomýlila som sa.Rozprávali sme sa s Robertou o vás dvoch.Poradila som jej aby išla za tebou,aby ste sa udobrili.Milujete sa,tak nechápem prečo sa stále hádate kvôli hlúpostiam.
Pozrel som na José a neveril vlastným ušiam.
Diego:Roberta ma miluje?Tak prečo mi to nepovie sama?
José len prekrútila očami.
José:Veď ti práve hovorím,že išla za tebou.Už pred 3 hodinami.Neviem ako je možné,že ste sa nestretli.Myslela som,že ste spolu,lebo ju nikde neviem nájsť.
Diego:Nerozumiem tomu.
José:Ani ja nie.
Sadol som si na posteľ a vtedy som si všimol list,ktorý tam ležal.
Diego:A toto?
José:Čo je to?
José si sadla na stoličku vedľa mojej postele.
Diego:Neviem.Je to nejaký list.Možno je od Roberty.
José:Tak ho otvor.
Otvoril som obálku a vybral list.Nebol od Roberty,jej písmo poznám.Kto mi ho poslal?Začal som čítať.
José:Tak čo je tam napísané?Je od Roberty?
Diego:Ten sviniar!
Skríkol som a postavil sa z postele.José sa postavila vedľa mňa.
José:Od koho je ten list?Čo sa stalo?
Diego:Je od Javiera.
Precedil som pomedzi zuby.
José:A čo je tam napísané?

Spýtala sa ma José už so strachom v hlase.Pozrel som na José a začal čítať.

Diego:“Drahý Diego,hovoril som,že ty a Roberta nikdy nebudete spolu.Neboj sa,ja sa o ňu postarám lepšie ako ty.Dám jej všetko to,čoho si ty nebol schopný.A vezmem si čo mi patrí.Tvoj dobrý  sused Javier.“
Mal som chuť kričať ale uvedomoval som si,že to by Roberte nepomohlo.
José:Diego čo znamená to,že si vezme čo mu patrí?Je to to čo si myslím?
Opýtala sa ma José,ktorej sa už do očí tlačili slzy.
Diego:Dúfam,že nie,lebo ak to urobí,tak ho zabijem!Ak sa Roberty čo i len dotkne,zabijem ho!
José:Diego čo budeme robiť?Musíme ich nájsť skôr než niečo urobí.
Diego:Ja viem,José.Premýšľam kde by mohli byť ale nič ma nenapadá.
Zrazu som si na niečo spomenul.
Diego:José,už viem kde môžu byť.
José:Kde?
Diego:Inéz mi hovorila,že Javier má byt blízko môjho.Mohol ju vziať tam.Preto napísal „sused“.Hneď tam idem.Ty počkaj tu a zavolaj mi ak by sa ozvala Roberta.
José:Dobre,bež!

Vybehol som zo školy a ponáhľal sa za mojou láskou.Mal som šťastie,že pred školou bol práve taxík.Nasadol som,nadiktoval taxikárovi adresu a dúfal som,že neprídem neskoro.

Zobudila som sa a pocítila silnú bolesť hlavy.“Čo to bolo?“,pýtala som sa sama seba.Zdalo sa mi ako by ma niekto uspal.Otvorila som oči a porozhliadla sa po miestnosti.Vypadalo to podobne ako u Diega v byte,no nebola som si istá.

Javier:Konečne si sa prebrala.Nechcel som robiť nič kým nebudeš pri vedomí.
Roberta:Javier?Kde to sme a o čom to hovoríš?
Javier:Neboj sa,sme u mňa v byte.
Potom mi to došlo.Ten otrasný zápach..
Roberta:Ty si ma uniesol!
Zasmial sa ako by som povedala niečo veľmi vtipné.
Javier:Ach,Robertita.Únos?To je silné slovo.Chcem sa len porozprávať.
Roberta:My sa nemáme o čom rozprávať.Zabudol si,že si ma podviedol?Posadila som sa na posteli a chcela som vstať.No Javier si ku mne prisadol.
Javier:Nebol to podvod,Roberta.Chcela si so mnou odísť.Odísť preč od tvojej mamy,od otca a od Diega.
Roberta:V skutočnosti som odísť nechcela.Chcela som zabudnúť na problémy,to áno.Ale ty si ma v podstate prinútil odísť.Prinútil si ma svojimi klamstvami.
Javier:Nie,drahá Roberta,doteraz som ťa k ničomu neprinútil.No už ďalej nebudem čakať.Zoberiem si to,čo malo byť už dávno moje.
Roberta:Čože?O čom to hovoríš?
Začal sa približovať a nasilu ma bozkávať.
Roberta:Javier,prosímťa nerob to!Niee!
Začínala som byť zúfalá.Cítila som sa v pasci.
Javier:Ubezpečujem ťa,že sa ti to bude páčiť.Dám ti to,čo ti Diego nikdy nedá,pretože som lepší ako on.
Snažila som sa s ním bojovať,no cítila som,že nemám šancu.
Roberta:Nepokúšaj sa porovnávať s Diegom.Nesiahaš mu ani po päty.On je tisíckrát lepší ako ty.
Javier:Dobre,dosť bolo rečí!
Skríkol a chytil mi ruky nad hlavou.Ležala som na posteli uväznená pod ním.
Javier:Urobíme to na čo sme sem prišli!

Znova ma začal bozkávať a ja som sa trhala,zúfalo plakala a kričala o pomoc.

„Konečne,toto by mal byť jeho byt“,pomyslel som si keď som našiel Javierov byt.“Len dúfam,že  nejdem neskoro.“Otvoril som dvere,našťastie bolo odomknuté.Ten idiot zrejme nikoho nečakal.Kráčal som pomaly a nazeral do miestností.Zrazu som začul zúfalý krik mojej Roberty.Išlo to zo zadnej izby.Rozbehol som sa tam,rozrazil dvere a to čo som uvidel mi takmer vyrazilo dych.Roberta ležala na posteli a zúfalo sa snažila vytrhnúť z náručia Javiera,ktorý sa skláňal nad ňou a trhal jej blúzku.Chystal sa ju znásilniť!
Neváhal som ani chvíľu.Schmatol som ho za plecia a zhodil z postele.Potom som ho zodvihol a vrazil mu až znova pristál na zemi.Kľakol som si nad neho a vrazil mu druhú,tretiu,štvrtú..Mal som v sebe toľko hnevu.Bil som ho a kričal:
Diego:Ako sa opovažuješ dotknúť sa Roberty?Si obyčajný podliak,špinavec!Už nikdy sa Roberty nedotkneš,počuješ?!
Pokračoval by som ďalej ale zastavili ma Robertine ruky a plač:
Roberta:Diego,prosímťa prestaň.Veď ho zabiješ.
Diego:Musí zaplatiť za to čo ti chcel urobiť.
Roberta:Ak neprestaneš,zaplatíme za to všetci.Ty pôjdeš do väzenia a ja bez teba umriem!
Robertine slová ma prinútili prestať.Postavil som sa a nechal ho tak.Z posledných síl sa postavil a ako zbabelec utiekol preč.Pozrel som sa na Robertu.Tvár mala rozmazanú od plaču,vlasy strapaté a blúzku roztrhanú.Celá sa triasla.Vzal som ju do náručia.Ona sa ku mne pritisla a začala ešte viac plakať.
Diego:Roberta,povedz mi prosímťa,že ti nič neurobil.Že sa ťa nedotkol a nepodarilo sa mu to čo chcel.
Vzlykala mi v náručí,no napokon dostala zo seba slabé:
Roberta:Nestihol nič.
Zavrel som oči a viac si ju k sebe pritisol.Odľahlo mi,že Javierovi sa nepodarilo urobiť to čo chcel.Nezniesol by som pomyslenie,že jej takto ublížil a ja som neurobil nič aby som ju ochránil.Chvíľu sme tam len tak stáli a Roberta sa pomaly upokojovala.Zrazu sa z ticha ozval jej hlas.
Roberta:Si môj hrdina.
Usmial som sa a trochu sa odtiahol aby som sa jej mohol pozrieť do očí.Urobila to isté.
Diego:Prečo hrdina?
Roberta:Pretože si ma zachránil.Veľmi som sa bála.Ani nevieš ako veľmi som si želala aby si tu bol a zachránil ma.A ty si to urobil.Ako si vedel,že som tu?
Diego:Ten idiot mi nechal list
Napadlo ma,že má byt neďaleko môjho.Dúfal som,že ste tu,lebo inak neviem kde by som vás hľadal.Nezniesol by som pomyslenie,že ti tak ublížil a ja som ťa nedokázal ochrániť.Ale teraz sa to zmení.Už nikdy nikomu nedovolím aby ti ublížil.Urobím všetko aby som ťa ochránil.Ak to bude potrebné,tak budem s tebou  24 hodín denne.
Obaja sme sa zasmiali.
Roberta:S tým súhlasím.Milujem ťa Diego.
Diego:Milujem ťa Roberta.

Sklonil som sa a pobozkal ju,ona mi bozk opätovala.Bol to bozk plný našej dlho skrývanej a nekonečnej lásky.
Po chvíli sme sa od seba odlepili a usmiali sa.Obliekol som Roberte moju bundu a spoločne sme sa vrátili do školy.

 


HLASOVANIE /Prebieha do stredy (13.04.2016 23:59)/


 

Komentáre

Buď prvý a okomentuj tento článok!

Notify of
avatar
wpDiscuz